WASHINGTON/PRAHA - Cieľom Marshallovho plánu (oficiálne Plán európskej obnovy) bolo vytvoriť širšiu koncepciu pomoci USA vojnou zdevastovanej Európe. Išlo najmä o pomoc hladujúcim ľuďom (starý kontinent v roku 1947 sužovalo sucho aj krutá zima), zabráneniu šírenia komunizmu a nadviazanie hospodárskej a politickej spolupráce. Americký zákon o zahraničnej pomoci, ktorého súčasťou bol Marshallov plán, pred 70 rokmi, 3. apríla 1948, podpísal prezident Harry Truman.
Sprisahanie v ČSR: Takto si komunisti pripravili pôdu, o zinscenovanie sa postarala ŠtB
V povojnovej Európe vtedy rástol už aj tak silný vplyv komunistických strán (napríklad v Taliansku a Francúzsku), ktorému sa USA, v tom čase jediný štát disponujúci atómovou bombou, rozhodli čeliť ako vojenskou, tak i hospodárskou pomocou. V marci 1947 vyhlásili takzvanú Trumanovu doktrínu, ktorej prejavom bola pomoc Grécku a Turecku.
Ďalším projektom bol potom Marshallov plán, ktorého iniciátorom bol americký minister zahraničia George C. Marshall, ktorý úplne súhlasil s Trumanovou politikou. Bývalý náčelník generálneho štábu si do vlády USA priniesol osobnú autoritu, a práve preto sa na neho obrátila skupina ekonómov a diplomatov, ktorí pripravovali plán pomoci Európe.
Marshall ho prvýkrát predstavil 5. júna 1947 pri svojom prejave na Harvardovej univerzite. "... Naša politika nie je namierená proti žiadnej krajine či doktríne, ale proti hladu, biede, zúfalstvu a chaosu. Jej cieľom je obnova fungujúcej svetovej ekonomiky...," povedal generál.
Pomoc vo forme potravín, tovarov a úverov bola ponúknutá všetkým európskym krajinám, vrátane Nemecka a Sovietskeho zväzu. Československá vláda Marshallov plán najprv prijala (aj hlasmi komunistov), ale neskôr ho musela na nátlak sovietskeho diktátora Josifa Stalina odmietnuť.
K Marshallovmu plánu pritom vtedajšia československá vláda a hlavne občania vzhliadali s veľkou nádejou. Situáciu z roku 1947 však dobre charakterizoval výrok ministra zahraničia Jana Masaryka, podrobeného v Moskve tlaku: "Išiel som do Moskvy ako minister zahraničia samostatného štátu, vraciam sa ako Stalinov paholok!"
V americkom Kongrese sa debata o Marshallovom pláne vliekla, niektorí senátori ho spochybňovali. Komunistický puč v bývalom Československu však parlament popchol k okamžitému hlasovaniu. Prezident Truman zákon 3. apríla 1948 potvrdil. Vzápätí už mohla z USA vyplávať prvá loď, vezúca do Európy 9000 ton pšenice.
Američania na základe Marshallovho plánu poskytli západnej Európe v rokoch 1948 až 1952 pomoc za zhruba 17 miliárd dolárov (vtedy viac, ako bol ročný rozpočet ministerstva obrany USA). Na to zareagoval britský politik Winston Churchill: "Schválenie Marshallovho plánu Kongresom bolo medzníkom vo svetovej histórii."
Plán nakoniec prijalo 16 západoeurópskych krajín, odmietol ZSSR a jeho budúce východoeurópske satelity. Najväčší diel pomoci si odhryzli Británia (takmer 3,2 miliardy dolárov), Francúzsko (2,7 miliardy) a Taliansko (1,5 miliardy). Západnému Nemecku stačilo 1,5 miliardy dolárov, aby sa v roku 1951 vrátilo na predvojnovú úroveň (podobne Rakúsko a Taliansko).
Pomoc prispela k hospodárskemu boomu krajín (veľká časť smerovala do obnovenia a modernizácie infraštruktúry), ale tiež k zvýšeniu vplyvu a prestíže USA v Európe. Pravdou je tiež, že plán prispel k rozdeleniu Európy, rozkol ale len urýchlil a potvrdil.
Realizáciou Marshallovho plánu bola poverená Organizácia pre európsku ekonomickú spoluprácu (OEEC), predchodca neskoršej Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD).
Generál Marshall bol v roku 1953 za svoje aktivity ocenený Nobelovou cenou za mier. Prezident Truman sa okrem doktríny "zadržiavania komunizmu" preslávil aj leteckou pomocou obliehanému Západnému Berlínu. Okrem toho rozhodol aj o zvrhnutí atómových bômb na Japonsko a súhlasil s účasťou USA vo vojne v Kórei.
