PRAHA - Pred 70 rokmi, 21. marca 1948, prijalo Ústavodarné Národné zhromaždenie Československa niekoľko poľnohospodárskych zákonov, ktorými bola v podstate začatá kolektivizácia poľnohospodárstva. Tá vzápätí prerástla v násilnú akciu komunistickej moci, ktorá od základov premenila hospodárenie na dedinách a postihla státisíce ľudí.
Československo medzi TOP krajinami: Bol by to pekný bor*el, keby nás predstihli Nemci!
Sedliakom bola v atmosfére politického zastrašovania zabavovaná a vyvlastňovaná pôda, zvieratá, strojový park aj nehnuteľný majetok. Mnohí z nich prišli o všetko, vrátane slobody. Čiastočnú nápravu majetkových krívd priniesli až ponovembrové reštitúcie, mnohé bezprávie však zostalo dodnes neodčinené. Vplyvy morálnych i materiálnych škôd, straty vzťahu k pôde a celkového rozvratu vidieka sú viditeľné dodnes.
Zákony z marca 1948, predovšetkým ten o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde), pritom pôvodne väčšina poľnohospodárov vítala. Do rúk bezzemkov, maloroľníkov a štátu sa dostali viac ako štyri milióny hektárov poľnohospodárskej pôdy. Nastupujúca komunistická garnitúra tak získala uznanie a podporu časti drobných a stredných poľnohospodárov, ktorým sa pozdávala aj likvidácia statkárov a cirkevného vlastníctva pôdy.
Ideu kolektivizácie odpozerali československí komunisti od svojich súdruhov v Sovietskom zväze, kde ju, aj so všetkými tragickými následkami vrátane vraždenia a hladomorov, vykonali prevažne v rokoch 1928 až 1937. Aj v Československu dostala vzápätí, kvôli snahe zlomiť odpor sedliakov, svoju násilnú formu. Niekedy sa uvádza, že násilná kolektivizácia vidieka začala schválením zákona o jednotných roľníckych družstvách (JRD) 23. februára 1949.
Prvý rok po vyhlásení zákona prebiehalo združstevňovanie zvoľna, hoci už 1. apríla vyrazili medzi poľnohospodárov propagandisti, ktorí presviedčali sedliakov k vstupu do družstiev. Dobrovoľne do nich vstupovali prevažne len nemajetní bezzemkovia a drobní domkári. V roku 1949 existovala len necelá tridsiatka jednotných roľníckych družstiev na 7000 hektároch polí.
S nezáujmom sedliakov sa komunistické orgány rozhodli bojovať po svojom - nevyberaným nátlakom. Na konci najvýraznejšej kolektivizačnej etapy v roku 1953 už existovalo vyše 6500 JRD spravujúcich viac ako dva milióny hektárov poľnohospodárskej pôdy. Totalitná moc používala na nábor sedliakov celý rad donucovacích prostriedkov. Súkromne hospodáriacim roľníkom štát napríklad predpisoval vysoké povinné dodávky obilia, mäsa a ďalších produktov. Za ich nesplnenie im hrozilo zabavenie zásob, nútené vymlátenie, peňažné tresty i väzenie. Najväčším vlastníkom režim pôdu skonfiškoval a odviedol ich do pohraničia, kde museli pracovať ako robotníci na štátnych majetkoch. Zlomiť odpor sedliakov sa režim snažil aj provokáciami Štátnej bezpečnosti a následnými zinscenovanými procesmi, ktorých výsledkom boli mnohoročné tresty nútených prác aj tresty smrti.
Násilná etapa kolektivizácie skončila v roku 1953, zrejme po zásahu Moskvy. Po tom, čo prezident Antonín Zápotocký v lete 1953 násilnú kolektivizáciu kritizoval, družstvá hromadne opustilo okolo 70-tisíc roľníkov. Tento odliv zastavila až druhá etapa z rokov 1955 až 1958, v ktorej komunisti okrem nátlakových metód prišli aj so snahou skutočne zlepšiť situáciu družstevníkov. Na konci druhej etapy existovali družstvá vo viac ako 80 percentách obcí a hospodárili na 84 percentách celkovej výmery poľnohospodárskej pôdy.
