RÍM - Si skvelý, si inteligentný, pretože máš jednotku z matematiky. Koľkokrát deti chválime? Keď dieťaťu hovoríme, že je veľmi inteligentné, aby sme podporili jeho sebaúctu, robí mu to nepochybne dobre, ale príliš mnoho komplimentov môže spôsobiť, že si zvykne sa nesnažiť, aby dosiahlo nejaké výsledky, píše taliansky denník Corriere della Sera.
Mamičky, ak robíte túto vec, ohrozujete zdravie svojich dcér
Ako vždy je potrebná zlatá stredná cesta. Čo by sme mali dieťaťu hovoriť a čomu by sme sa mali vyhnúť, hovorí profesorka a docentka medzikultúrnej pedagogiky na milánskej univerzite Milano-Bicocca Alessia Agliatiová.
Koncom 90. rokov štúdia Kolumbijskej univerzity ukázala, ako deti, ktoré boli veľmi chválené, mali sklon vyhýbať sa výzvam a ťažkým situáciám a volili si jednoduchšie ciele zo strachu, že nesplnia očakávania dospelých, a teda sa im už nedostane pochvaly. Navyše vyšlo najavo, že deti, ktoré boli veľmi chválené, nevedeli vyriešiť problémové situácie a pri riešení úloh robili viac chýb.
Príliš veľa chvály kladie na deti bremeno a môže spôsobiť strach z neúspechu a neschopnosť splniť očakávania druhých. Okrem toho dieťa môže interpretovať chválu ako signál, že už nemusí vyvíjať žiadne úsilie.
"Chválime deti v dobrej viere, že ich odmeňujeme a povzbudzujeme vo vytrvalosti. Jedným z najväčších rizík prehnanej chvály je závislosť dieťaťa na úsudku dospelého. Dieťa, ktoré je zvyknuté, že je chválené za všetko, čo urobí, si potom myslí, že ľudia musia chváliť každý jeho čin," vysvetľuje profesorka Agliatiová. "Tým neposilňujeme sebaúctu našich detí, skôr v nich vyvolávame pocit neistoty. Sebaúcta sa upevňuje zakaždým, keď dosiahneme nejaký cieľ, dobrý výsledok a uvedomíme si, že sme to dosiahli sami. Sebaúcta znamená, že sa v nás utvárajú kritériá na hodnotenie našej ceny. Ak to dospelý neustále nahrádza a dieťa chváli, nenecháva mu potrebný priestor na to, aby si tieto kritériá vytváralo samo. Ponechajme deťom čas a priestor, aby si mohli samy povedať, že sú schopné, že to dokázali. Sebaúcta sa utvára prostredníctvom drobných každodenných úspechov, nie s chválou dospelých," hovorí Agliatiová.
Bývalé generácie boli pravdepodobne oveľa prísnejšie a ich deti zriedka chválili. Dnešní rodičia to s odmeňovaním často preháňajú. Keď sa takéto deti stretnú so zlyhaním alebo ťažkosťami, zistia, že tento problém je neprekonateľný. Deťom treba pomôcť pochopiť, čo to znamená byť inteligentný a ako sa inteligencia prejavuje, napríklad: "Si inteligentný, pretože si dokázal vyriešiť úlohu, ktorá nie je ľahká."
Rodičia sú pochopiteľne spokojní, keď ich dieťa získa dobrú známku, ale chváliť treba nie známku, ale úsilie, ktoré bolo vynaložené. Napríklad: "Som hrdý na to, čo si dokázal." Najlepší spôsob, ako povzbudiť dieťa, aby vytrvalo a vytvorilo si o sebe pozitívny obraz, je zdôrazniť, ako jeho úsilie funguje a prináša mu úspech.
Identita je kombináciou obrazov, ktorý o sebe máme, s obrazom, ktorý majú o nás ostatní. Keď dievča stále počuje, aké je skvelé, bude presvedčené o tom, že je skutočne skvelé a bude si myslieť, že vždy musí vyhovovať tomu obrazu, ktorý mu ostatní prisúdili. Až táto dievčina dospeje, urobí niečo, čím sklame očakávania ostatných. To, že už nie je "skvelé dievča", môže uvrhnúť do hlbokej krízy jej sebavedomie: "Keď nie som skvelé dievča, nie som to už ja a nemám žiadnu cenu". Opakovaná chvála sa stáva nálepkou, ktorá znemožňuje byť niečím iným. Strach, že sklame, že nebude už taká, aká bola, a že nebude vyhovovať predstave, ktorú o nej ľudia mali, jej zabráni v tom, aby sa pustila do väčších výziev.
