PRAHA - O tom, že zdĺhavé vyjednávanie o budúcnosti spoločného štátu naberie iný smer, bolo jasné hneď po československých parlamentných voľbách v júni 1992. Predsedovia víťazných strán Václav Klaus a Vladimír Mečiar sa zhodli, že ich predstavy o budúcnosti spoločného štátu sú nezlučiteľné. Pred 25 rokmi, v stredu 26. augusta 1992 tesne pred polnocou, predstúpili v brnianskej vile Tugendhat pred novinárov a oznámili, že československý štát bude od 1. januára 1993 minulosťou.
Gašparovič prehovoril o konci Československa: Táto vec rozpad štátu v 1992 neurýchlila
Ešte pred začatím schôdzky spolu obaja politici pod mohutným platanom na záhrade vily dve a pol hodiny rokovali iba medzi štyrmi očami. Presný obsah ich rozhovoru zostal utajený, každopádne viedol k odstráneniu niektorých rozporov a k zhode nad harmonogramom zániku federácie.
Funkcionalistická vila Tugendhat, architektonický skvost zapísaný v zozname pamiatok UNESCO, sa tak dostala do československých politických dejín, lebo práve v nej sa konala aj prvá schôdzka predstaviteľov oboch republík po voľbách v júni 1992. Už táto prvá povolebná schôdzka Klausa a Mečiara dala jednoznačne najavo, že skončila doba vleklých diskusií medzi politickými reprezentáciami oboch republík, ktoré trvali prakticky od pádu komunizmu v novembri 1989.
HZDS prišlo s návrhom premeny federácie na ekonomické a obranné spoločenstvo, to však ODS odmietla. Dôležitým signálom nezadržateľného rozpadu Československa bol i fakt, že ODS nominovala Klausa na funkciu českého premiéra, hoci ho po voľbách prezident Václav Havel poveril zostavením federálnej vlády. Štátoprávne rokovania sa od tej chvíle viedli na úrovni republikových vlád.
Aj to bol rozdiel oproti zvyklostiam z minulého obdobia, kedy medzi sebou rokovali predstavitelia republikových a federálnych orgánov a do diskusií so svojimi iniciatívami vstupoval i prezident. Práve nečitateľnosť a rôznorodosť vyjednávačov boli podľa politológov jednou z hlavných príčin toho, že dlhotrvajúce rokovania neviedli k žiadnemu výsledku. Všetky uvažované modely nového štátoprávneho usporiadania, medzi ktorými nechýbala idea "dvojdomu" či konfederácie, nakoniec vždy zostali len v oblasti teórie.
Po júni 1992 sa tiež na oboch stranách radikálne zmenili vyjednávacie tímy. Na českej strane napríklad vo voľbách prepadlo Občianske hnutie, v ktorého radoch figurovali protagonisti predchádzajúcich schôdzok - napríklad Petr Pithart, Pavel Rychetský a Jiří Dienstbier. Vladimír Mečiar sa do čela slovenskej politiky vrátil po tom, čo bol v apríli 1991 pre nezhody s vtedy vládnym hnutím Verejnosť proti násiliu (VPN) odvolaný z premiérskej funkcie.
Odstredivé povolebné tendencie ešte umocnila voľba prezidenta, pri ktorej slovenskí poslanci 3. júla zablokovali potvrdenie Václava Havla vo funkcii, čo bolo v Českej republike vnímané značne negatívne. Slovenská národná rada navyše 17. júla prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a v rovnaký deň Havel oznámil svoju abdikáciu.
Havlovo odstúpenie malo skôr len symbolický význam. Hoci išlo o prezidenta republiky, nemal Havel v tom čase prakticky žiadny vplyv na rozhovory o ďalšom osude spoločného štátu. Harmonogram zániku federácie, ktorý ODS a HZDS pripravili vo vile Tugendhat, sa napriek drobným komplikáciám podarilo presadiť aj v parlamente. Úderom polnoci 31. decembra prestal československý štát po 74 rokoch existovať.
