SARAJERVO/PRAHA - Občianska vojna, ktorá v rokoch 1992 až 1995 zmietala Bosnou a Hercegovinou, bola najkrvavejším z konfliktov sprevádzajúcich rozpad Juhoslávie. Jedným z vrcholov konfliktu bolo obliehanie Sarajeva, začaté 5. apríla 1992 - v deň, keď sa v meste konali rozsiahle demonštrácie volajúce po mieri. Polmiliónovú metropolu na rieke Miljacce od sveta odrezali na skoro štyri roky a stala sa tak najdlhšie obliehaným hlavným mestom v moderných dejinách vojenstva. Obliehanie Sarajeva trvalo presne tri roky, desať mesiacov a 25 dní, teda dlhšie ako napríklad preslávená blokáda Leningradu počas druhej svetovej vojny. Okrem tisícov mŕtvych bolo jej dôsledkom aj zničenie zhruba štvrtiny budov v meste.
Tajné služby varujú: Táto európska krajina sa stáva hlavným centrom islamského extrémizmu
Územie Bosny a Hercegoviny obývajú príslušníci troch národností, ktorých názory na budúcnosť krajiny sa však po páde juhoslovanského komunistického režimu podstatne rozchádzali. Kým moslimovia (dnes Bosniaci) spolu s Chorvátmi presadzovali nezávislosť republiky po vzore Chorvátska a Slovinska, ktoré sa od Juhoslávie odtrhli o rok skôr, srbské obyvateľstvo viac stálo o zotrvanie v "zostatkovej" Juhoslávii. Na vec nemalo vplyv ani referendum o samostatnosti, organizované na prelome februára a marca 1992.
Srbi totiž ľudové hlasovanie bojkotovali a 6. apríla 1992, teda v deň kedy Európske spoločenstvo uznalo nezávislosť Bosny, bola zároveň vyhlásená Republika srbská v Bosne a Hercegovine, a to ako súčasť Juhoslávie. V tom čase už na bosnianskom území prebiehali boje, do ktorých sa zapájali aj jednotky Juhoslovanskej ľudovej armády (JNA), ktorá z Bosny odišla až začiatkom júna 1992. V čase, keď obliehanie Sarajeva ešte len začínalo, sa už počty obetí na oboch stranách počítali v stovkách.
Odrezanie bosnianskeho hlavného mesta od okolitého sveta sa stalo jedným zo symbolov trojročnej občianskej vojny, obyvatelia kedysi kozmopolitnej metropoly, v ktorej sa príliš neriešila etnická príslušnosť, sa stali terčom ostreľovania a vysporiadať sa museli s hladom i ďalšími nedostatkami. Spočiatku sa ešte z mesta dalo dostať, čo platilo najmä pre ženy a deti, neskôr sa ale obkľúčenie mesta stalo takmer nepriedušným, srbské jednotky navyše ovládali aj niektoré časti Sarajeva.
Podľa správy vypracovanej expertmi OSN dopadalo na mesto v priemere 329 striel denne. Obliehanie si celkom vyžiadalo vyše 11-tisíc obetí, každý deň zo 1429 dní blokády tak zahynulo priemerne sedem ľudí. Čo do počtu mŕtvych bol najhorším dňom 5. február 1994, kedy mínometný granát zabil na tržnici v Markale 68 ľudí a okolo dvoch stoviek zranil. O tom, kto osudnú strelu vypálil, sa dodnes vedú spory, podľa Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY) ale granát priletel z pozícií držaných Srbmi.
Obranu mesta, do ktorej sa popri vojakov čerstvo zrodenej bosnianskej armády zapojili aj členovia miestneho podsvetia, sťažoval nielen nedostatok zbraní a munície, ale aj srbskí ostreľovači. Ich terčom sa často stávali civilisti, ktorí sa museli vyrovnávať aj s nedostatkom pitnej vody, jedla i liekov. Samotná cesta po vodu bola dobrodružstvom, pri ktorom išlo o život. Kvôli vysokému počtu životov zmarených guľkami snajperov si potom hlavná mestská trieda vyslúžila prezývku "alej ostreľovačov".
Jedinú možnosť dostať sa von ponúkalo letisko na západe mesta, spravované silami OSN, pre bežných obyvateľov ale bola táto cesta prakticky nedostupná. Čiastočnú úľavu skúšanému Sarajevu prinieslo v lete roku 1993 vybudovanie 800 metrov dlhej štôlne pod letiskom v Butmire. Týmto improvizovaným tunelom, ktorý ústil na území pod kontrolou bosnianskej armády, prúdili do obliehaného mesta lieky, potraviny aj munícia, kým v opačnom smere boli evakuovaní najmä ranení.
Moslimským a chorvátskym jednotkám sa napriek početným pokusom nikdy nepodarilo preraziť pevné srbské zovretie. Blokáda Sarajeva bola ukončená až na základe Daytonskej mierovej dohody, uzavretej v novembri 1995, posledný februárový deň roku 1996.
