BERLÍN/PRAHA - Záškrt bol po stáročia obávanou chorobou, na ktorú umierali tisíce detí. Smrteľnou prestal byť vďaka bakteriológovi Emilovi von Behringovi, od ktorého úmrtia uplynie 31. marca 100 rokov. Tento nemecký lekár, považovaný za jedného zo zakladateľov imunológie, totiž objavil proti záškrtu sérum, ktoré pôsobilo ako liek po prepuknutí choroby aj ako ochranný prostriedok. Za objavy na poli imunológie Behringovi v roku 1901 ako prvému v histórii udelili Nobelovu cena za medicínu a fyziológiu.
Ruský vedec objavil pôvodcu najhorších ochorení: Táto mikroskopická vec môže za milióny úmrtí
Behring sa narodil 15. marca 1854 v nemeckej obci Hansdorf (dnes poľskej Lawice) v chudobnej učiteľskej rodine. Kvôli nedostatku financií vyštudoval ako štipendista medicínu na akadémii vojenského lekárstva v Berlíne, potom ale musel päť rokov zostať v armáde. Armáda ho vyslala do Poľska, kde sa zaoberal výskumom rôznych infekcií a na začiatku 80. rokov 19. storočia študoval účinky jodoformu, dezinfekčného prostriedku, na baktérie a ich toxíny. Armádu jeho výskumy zaujali a von Behringa poslala do Bonnu k slávnemu profesorovi Karlovi Binzovi, ktorý bol v tom čase jedným z najlepších farmakológov.
V roku 1888 bol povolaný do Berlína a nastúpil do hygienického ústavu, kde niekoľko rokov pracoval pod vedením Roberta Kocha, objaviteľa bacila tuberkulózy. Kocha nasledoval aj do Inštitútu pre výskum infekčných chorôb, kde sa zišli s ďalšou legendou, zakladateľom modernej chemoterapie, nemeckým lekárom a bakteriológom Paulom Ehrlichom. V roku 1894 von Behringa menovali profesorom hygieny na univerzite v Halle a nasledujúci rok odišiel na rovnakú pozíciu na lekársku fakultu univerzity v nemeckom Marburgu, kde pôsobil po zvyšok života.
Bacil záškrtu a ním produkovaný jed bol známy zásluhou jeho krajana a kolegu Friedricha Loefflera už od roku 1884. Na svoj najväčší objav prišiel von Behring počas štúdia imunity zvierat proti záškrtu a tetanu. Objavil úkaz, že v krvi koní sa proti záškrtu vyvinie v krvi antitoxín. Očkoval tak stále väčšie dávky toxínu do krvi pokusných koní a získal tak sérum proti záškrtu.
S japonským kolegom Šibasaburom Kitasatom publikoval najprv článok o vzniku imunity pri ochorení záškrtom a o protitetanovej imunite u zvierat a potom už opísal liečbu záškrtu pomocou krvného séra. Obávaná choroba, hubiaca po stáročia tisíce detí, prestala byť smrteľnou hrozbou, a to tým skôr, že Behringovo protizáškrtové sérum pôsobilo nielen ako ochranný prostriedok, ale aj ako liečivý prostriedok po prepuknutí choroby.
Výsledky svojho skúmania prvýkrát predviedol v roku 1891 a nasledujúci rok sa už začala priemyselná výroba antitoxínu záškrtu. Úspech malo tiež podávanie jeho séra proti tetanu u nemeckých vojakov v prvej svetovej vojne. V roku 1946 zaviedli povinné očkovanie proti záškrtu a ochorenie takmer vymizlo.
V roku 1901 bol von Behring ocenený prvou Nobelovou cenou za fyziológiu a medicínu a bol tiež povýšený do šľachtického stavu, Založil si tiež vlastnú spoločnosť na výskum a výrobu vakcín a sér, ktorej nasledovníčka funguje pod menom CSL Behring dodnes.
Od roku 1896 ženatý von Behring mal šesť synov. Zomrel 31. marca 1917 v Marburgu, dva týždne po svojich 63. narodeninách.
