BRUSEL/TCHAJ-PEJ - Trvalou pripomienkou, že každý deň treba žiť naplno, sa pre Sophiu, dievča pôvodom z Taiwanu, stali minuloročné teroristické útoky v Bruseli. Okolo nej samotnej vtedy smrť pri schodoch zo stanice metra Maalbeek prešla veľmi tesne.
Skôr než na strach a pocit neistoty, ktoré mesto ovládli bezprostredne po atentátoch, niekdajšia stážistka v Európskom parlamente spomína na to, ako sa obyvatelia Bruselu následne spojili a slovami, sviečkami či kvetinami pred budovou burzy v centre mesta vyjadrovali solidaritu s obeťami útokov.
Samovražední atentátnici presne pred rokom zabili v Bruseli 32 ľudí a stovky zranili v sérii útokov najprv na letisku Zaventem a približne o hodinu neskôr práve v metre na stanici Baalbeek. Na letisku zahynulo šestnásť osôb, rovnaký počet ľudí prišiel o život v metre. V stredu si Brusel ich pamiatku pripomenul minútami ticha.
Vlani to v súprave metre na Maalbeeku vyzeralo, že všetci v mobiloch čítajú správy o dianí na bruselskom letisku, spomína Sophie. "Vystúpila som a keď som sa dostala k spodnému koncu schodov, pamätám si len obrovský hluk za sebou. Vlna horúčavy ma zrazila na zem a všetko bolo na sekundu oranžové. Vybehla som zo schodov do protiľahlej budovy, kde som začala zháňať pomoc. Až na toalete, kam so si išla umyť krv z rúk, som zistila, že mám čiernu tvár a spálené vlasy, akoby som práve vyliezla z komína."
Na ulici potom videla skrvavených ľudí so zraneniami, ktorá bola horšia než jej. Potom ich evakuovali. Sophie ale začala plakať až vtedy, keď sa konečne dostala do bytu, kde sa dozvedela o obetiach a uvedomila si, ako ľahko to mohla byť ona. Metrom istý čas vôbec nemohla jazdiť a nervózna bola aj zo zaplnených bruselských električiek a autobusov. S prekonaním strachu jej pomáhali priatelia. Pocit bezpečia jej dával aj pohľad na vojakov a policajtov v uliciach a na staniciach metra, hoci ich reálnym významom si nie je príliš istá vzhľadom na to, že teroristické útoky sú z povahy veci náhle a prekvapivé. "Až v júni, pred návratom domov, som prvýkrát vystúpila na Maalbeeku, aby som sa pozrela na pamätník. Modlila som sa za rodiny obetí. Tej svojej som v tom čase ešte nepovedala nič o tom, čo sa mi prihodilo," povedala dievčina Českej tlačovej agentúre.
Na rok staré udalosti z Bruselu spomína Sophie dodnes a snaží sa vyjasniť si, čo znamenajú pre obete, ich rodiny a pre ňu samotnú. "Na rozdiel od spomienok, ktoré si vybavíte raz za čas, je pre mňa táto skúsenosť trvalou spomienkou, aby som každý deň žila naplno," hovorí, pričom približuje aj pocit, že v Bruseli sú všetci vítaní. "Ako niekto, kto nepochádza z Európy a jazyk pozná len málo, som mala veľké šťastie, že mi krásu Bruselu a jeho život ukázali priatelia a kolegovia. Dúfam, že sa to v tomto európskom hlavnom meste pošťastí každému."
