LONDÝN - Desiatky rokov slúžili v Antarktíde ako jediné ľudské príbytky jednoduché drevené chaty. V posledných rokoch sa ale štáty predbiehajú v tom, kto na najchladnejšom, najsuchšom a najveternejšom mieste planéty postaví okázalejšiu vedeckú stanicu. Nová brazílska stanica Comandante Ferraz sa začala stavať, keď tá pôvodná v roku 2012 vyhorela. Tmavá, elegantná budova s futuristickým dizajnom by mala slúžiť až 65 ľuďom a dokončená má byť v roku 2018.
Brazília do novej stanice, ktorú pre ňu stavia jedna čínska firma, investuje 100-tisíc dolárov. Napriek tomu, že tento dlhý, nízky komplex situovaný na malom ostrove asi tisíc kilometrov od najjužnejšieho bodu Južnej Ameriky neuvidí prakticky žiadny človek s výnimkou jeho zamestnancov. Oblasť sa nachádza mimo trasy pravidelných leteckých spojov aj námorných ciest. A keby sa predsa len k stanici v Antarktíde niekto dostal, dovnútra ho aj tak nepustia - základňa totiž bude pre verejnosť uzavretá.
Brazília ale nie je zďaleka jediná, kto v posledných rokoch vynakladá obrovské sumy na výstavbu architektonicky pútavej antarktickej stanice. India v roku 2013 otvorila svoju stanicu Bharati, ktorá má podobne moderný dizajn. Vytvorená bola zo 137 prefabrikovaných kontajnerov, aby sa uľahčila preprava a stavba, ale zvonku to nie je vôbec viditeľné. Na ďalší rok zas svoju stanicu Čang Po-ko otvorila Južná Kórea. Ide o veľkolepý trojkrídlový model vztýčený na oceli vystužených blokoch, kde môže pracovať až šesťdesiat ľudí.
"Antarktické stanice sa stali ekvivalentom veľvyslanectva na ľade. Sú ukážkou záujmu jednotlivých štátov o Antarktídu," hovorí Anne-Marie Bradyová, šéfredaktorka časopisu Polar Journal a autorka knihy Čína ako polárna veľmoc.
Tieto záujmy môžu byť čisto vedecké. O niekoľko desiatok rokov ale vyprší moratórium na prieskum nerastných zdrojov a ak nebude predĺžené, každý štát, ktorý v Antaktíde pôsobí, chce byť na túto chvíľu čo najlepšie pripravený. Postaviť na ľade nápadnú budovu je v súčasnosti obdobou vztýčenia vlajky niekdajšiemu bádateľovi.
Prvou trvalou stavbou v Antarktíde sa stala kamenná búda, ktorá na súostroví Južné Orkneje vyrástla v marci 1903 vďaka 33 mužovm zo škótskej antarktickej expedície. Vodca expedície ju pomenoval honosne Omond House, po meteorológovi z Edinburghu, Robertovi Trail Omondovi. Dnes sa o ňu stará argentínska vláda v rámci základne Orcadas. Počas ďalších rokov nevznikali v Antarktíde žiadne iné stavby. Potom nastalo obdobie relatívneho stavebného boomu, ktoré podporil Medzinárodný geofyzikálny rok (1957-1958). Antarktická dohoda z roku 1959 pozastavila všetky územné nároky, mnohé krajiny však začali upevňovať svoju prítomnosť na bielom kontinente inými spôsobmi, napríklad budovaním staníc. Z tohto obdobia pochádza aj rozsiahla americká výskumná stanica McMurdo, ktorá je najväčšou osadou v Antarktíde s letnou populáciou asi 1200 ľudí.
Problémom pre všetky stavby v Antarktíde je hromadiaci sa a naviaty sneh, ktorý budovy zaplavuje a drví. Viaceré stavby tu sneh úplne pohltil, alebo sa stali obeťou pohybov šelfového ľadovca, na ktorom stoja. Súčasná stanica Halley VI je prvou antarktickou výskumnou stanicou, ktorá je premiestniteľná. Jej osem vzájomne prepojených buniek, ktoré sa podobajú farebným železničným vagónom, sa týči na hydraulických nohách umiestnených na obrích, osemmetrových lyžiach. Bunky sa dajú s pomocou buldozérov pomerne ľahko odtiahnuť na iné miesto a znova ich spojiť. Táto vlastnosť sa hodí najmä teraz, keď sa základňa musí kvôli zväčšujúcej sa praskline v ľade presťahovať o zhruba dvadsať kilometrov ďalej do vnútrozemia.
Belgická stanica princeznej Elisabeth sa zas pýši tým, že je prvou antarktickou vedeckou stanicou s nulovými emisiami. Od otvorenia v roku 2009 funguje výhradne na slnečný a veterný pohon a napriek tomu, kde sa nachádza, nemá žiadne vykurovanie. Využíva odpadové teplo vytvárané elektrickými systémami a ľudskou činnosťou; dokonalá izolácia stien znižuje stratu tepla takmer na nulu.
