NEW YORK - Mnohí ľudia pokladajú hudbu za jedno z najväčších životných potešení. Iným ale pripadá, že je... o ničom. Averzia voči hudbe akéhokoľvek štýlu sa môže zdať rovnaká, ako by niekto nemal rád šteniatka, zmrzlinu alebo slnko. Ale nie každého nabije energiou, keď si v rádiu naladí hudobnú stanicu. V skutočnosti môže neschopnosť čerpať potešenie z hudby vychádzať z neurologického stavu, ktorý je známy ako muzikálna anhedonia.
Po desaťročiach vedci možno vyriešili tajomstvo zemského jadra
Ľuďom s hudobnou anhedoniou chýba obvyklá emočná reakcia, ktorú zažíva väčšina osôb, ktoré počúvajú Beyoncé alebo Beatles, alebo akúkoľvek inú hudbu.
Nový výskum pomohol osvetliť príčiny tohto stavu, ktorý je podľa vedcov zakorenený v rozdiele, akým je prepojené mozgové centrum spracovávajúce zvukové vnemy s centrami odmeny. Podľa štúdie, ktorú zverejnil odborný časopis Proceedings of the National Academy of Sciences, vykazuje mozog ľudí trpiacich muzikálnou anhedoniou menej ako priemernú prepojenosť týchto dvoch oblastí. Kvôli nedostatku interakcie medzi nimi potom človek s muzikálnou anhedoniou môže počúvať krajne emočne vypätú pieseň a necítiť vôbec nič, aj keď vo všetkých ostatných prípadoch vykazuje úplne bežné citové reakcie.
"Ľudia s muzikálnou anhedoniou hovoria 'Nie, hudba neprebúdza emócie' a 'Nie, naozaj sa mi nechce tancovať, keď počujem hudbu'," hovorí neurológ Robert Zatorre z McGillovej univerzity, ktorý sa ako jeden z autorov na štúdii podieľal. "Niekoľko takýchto ľudí sme našli. Nie je ich veľa, ale existujú ... a voči hudbe sú jednoducho ľahostajní," citoval ho spravodajský server The Huffington Post.
Zatorre a jeho kolegovia narazili na tento fenomén len pred niekoľkými rokmi. Muzikálnu anhedoniu prvýkrát opísali v štúdii z roku 2014, v ktorej uviedli, že malá časť ľudí nedokáže mať z hudby potešenie, hoci majú normálnu schopnosť užívať si iné príjemné veci. A nejde len o osobnú preferenciu. Vedci zistili, že ľudia s muzikálnou anhedoniou a ľudia, ktorí si počúvanie hudby užívali, vykazujú aj fyziologické rozdiely.
"Ostatní účastníci hlásili, že pri počúvaní hudby cítia mrazenie," povedal v roku 2014 ďalší z autorov štúdie, doktor Josep Marco-Pallares z Barcelonskej univerzity. "Anhedonická skupina necítila mrazenie ani žiadnu inú reakciu na hudbu."
Ďalším krokom výskumného tímu bolo zistiť, čo túto neschopnosť nájsť v hudbe potešenie spôsobilo. V rámci novej štúdie odpovedalo 45 zdravých účastníkov na otázky ohľadom svojej hladiny citlivosti voči hudbe, a boli rozdelení do troch skupín na základe odpovedí.
Potom vedci skenovali mozog účastníkov v čase, keď počúvali hudbu a v reálnom čase zaznamenávali hladinu ich potešenia. Aby sa vedci uistili, že reakcia mozgu je unikátna pre počúvanie hudby a nesúvisí s inými podnetmi, nechali účastníkov pre kontrolu hrať hru, pri ktorej mohli vyhrať, alebo prehrať peniaze. A tiež im pritom skenovali mozog.
Skeny mozgu ukázali, že muzikálni anhedonici pri počúvaní hudby vykazujú menej aktivity v časti mozgu známej pod latinským označením nucleus accumbens. Táto časť hrá dôležitú úlohu v mechanizmoch odmeny, potešenia, smiechu, ale tiež napríklad závislosti, agresie alebo strachu. Ak hrali o peniaze, bola táto časť mozgu anhedonikov normálne aktivovaná.
U muzikálnych anhedonikov sa tiež zdalo, že je nucleus accumbens akoby odpojený od tých oblastí mozgu, ktoré sa podieľajú na spracovávaní audio vnemov. Ľudia s vysokou citlivosťou na hudbu naopak vykazovali značnú hladinu prepojenia medzi týmito dvoma oblasťami mozgu. Čím viac si účastníci užívali hudbu, tým viac boli prepojené oblasti ich mozgov zodpovedné za potešenie a za spracovanie hudby.
Vedci však dodávajú, že aj keď je muzikálna anhedonia skutočná, nie je dôvod ju vnímať ako nejakú psychickú poruchu. Zmyslom výskumu bolo skôr tento stav popísať a dať ľuďom, ktorí s ním žijú, na vedomie, že nie sú sami. "Reakcie ukazujú, že sú nám muzikálni anhedonici naozaj vďační," dodal Zatorre. "Hovorili mi 'Celý život som si myslel, že som divný, ale teraz viem, že existujú ďalší ľudia ako ja'."
