Niekedy sa hra na vraždu nevypláca. Aj keď ide len o hru, nevinnú zábavku, ktorá má pobaviť prítomných...
Práve vyšla Ďalšia skvelá detektívka Agathy Christie vychádza prvýkrát v slovenčine. Mŕtva v lodenici poteší každého milovníka klasickej anglickej detektívky, o to viac, ak si zamiloval svojrázneho fúzkatého detektíva Hercula Poirota. „Tak ako sme u Agathy Christie zvyknutí, vražedná zápletka i jej rozuzlenie sú geniálne. A navyše je veľmi príjemné znovu sledovať pána Hercula Poirota pri práci,“ napísal ešte v roku 1956 The Times.
Manželia Stubbsovci, bohatí majitelia sídla Nasse House v Devone, dostanú nezvyčajný nápad usporiadať pre hostí letnej slávnosti hru na vraždu. Jej organizovaním poveria známu autorku detektívok Ariadne Oliverovú.
Pani Oliverová súhlasí, no po niekoľkých týždňoch plánovania sa jej zmocní neblahé tušenie, že v dome niečo nie je v poriadku. A tak zavolá svojho priateľa Hercula Poirota, aby spolu s ňou dozrel na prípravy a pokúsil sa zistiť, čo sa tam deje.
Napriek tomu počas slávnosti príde o život dedinské dievča, ktoré hralo úlohu obete. Nik nechápe, prečo by niekto chcel zabiť jednoduchú, naivnú dievčinu. Vzápätí však bez stopy zmizne krásna manželka pána domu, a keď dôjde k ďalšiemu, zdanlivo nesúvisiacemu úmrtiu, Hercule Poirot má zrazu plné ruky práce...
Agatha Christie je najlepšie sa predávajúci autor svojho žánru. Z jej detektívok sa celosvetovo predalo viac ako 2 miliardy výtlačkov v angličtine a 1 miliarda v ďalších 103 jazykových mutáciách.
Začítajte sa do úryvku z novej detektívky Mŕtva v lodenici:
Obed sa podával zavčasu a v chvate v podobe studeného bufetu. O pol tretej mala istá neveľmi významná filmová hviezda otvoriť slávnosť. Najprv sa zdalo, že bude pršať, no neskôr sa počasie začalo zlepšovať. O tretej už bola slávnosť v plnom prúde. Ľudia vo veľkom platili polkorunu za vstupné, jednu stranu príjazdovej cesty lemovali autá. Študenti z mládežníckeho hostela prichádzali v skupinkách a nahlas sa zhovárali cudzími jazykmi. Ako predpovedala pani Mastertonová, lady Stubbsová opustila spálňu tesne pred pol treťou, oblečená v cyklámenových šatách a s obrovským čiernym čínskym slameným klobúkom na hlave. Zdobilo ju veľké množstvo diamantov.
Slečna Brewisová precedila cez zuby: „Zrejme si myslí, že je na Kráľovskej dostihovej dráhe v Ascote!“
No Poirot jej vážnym tónom zložil poklonu: „Máte prekrásny model, madam.“
„Sú to pekné šaty, však?“ povedala Hattie veselo. „Mala som ich aj v Ascote.“
Objavila sa druhotriedna filmová hviezda a Hattie ju šla privítať.
Poirot sa stiahol do úzadia. Bezcieľne sa potuloval po okolí – na pohľad všetko prebiehalo tak, ako je na takýchto slávnostiach bežné. Boli tam disciplíny ako hod na kokos, na ktorý dozeral sir George, ešte srdečnejší než zvyčajne, kolky a hádzanie obručou. V stánkoch ponúkali na predaj miestne produkty ako ovocie, zeleninu, džemy a koláče, v iných zase darčekové predmety. Ťahala sa tombola o koláče, košíky s ovocím, dokonca aj o prasa, a deti si mohli vyskúšať „Šťastnú ruku“ za dve pence za pokus.
Návštevníkov už bolo pomerne veľa a práve sa začali predvádzať detské tance. Po pani Oliverovej nebolo ani stopy, no Poirot zbadal v dave cyklámenovú postavu lady Stubbsovej, ako bezcieľne blúdi hore-dolu. Stredobodom pozornosti však podľa všetkého bola pani Folliatová. V hodvábnych šatách farby modrých hortenzií a elegantnom sivom klobúku pôsobila, akoby dozerala na celkové dianie; vítala prichádzajúcich hostí a nasmerovala ich k jednotlivým atrakciám.
Poirot sa pri nej chvíľku zdržal, započúval sa do niektorých rozhovorov.
„Amy, drahá, ako sa máš?“
„Pamela, pekné od vás, že ste s Edwardom prišli. Z Tivertonu to máte veľmi ďaleko.“
„Počasie sa vám dnes vydarilo. Pamätáš ten rok pred vojnou? Asi o štvrtej sa spustil lejak a všetko pokazil.“
„Tento rok sme mali nádherné leto. Dorothy! Teba som už nevidela celú večnosť!“
„Museli sme prísť a pozrieť si Nasse House v plnej kráse. Všimla som si, že si ostrihala ten dráč, čo rastie na svahu.“
„Áno, teraz aspoň lepšie vyniknú hortenzie, nemyslíš?“
„Sú skutočne prekrásne. Tá modrá! Drahá, za posledný rok sa ti podaril hotový zázrak. Nasse House opäť vyzerá ako za starých čias.“
Dorothin manžel hlbokým hlasom zaburácal: „Cez vojnu som tu bol navštíviť veliteľa. Takmer mi to zlomilo srdce.“
Pani Folliatová sa otočila, aby privítala skromnejšiu návštevníčku. „Pani Knapperová, rada vás vidím. Toto je Lucy? Tá teda vyrástla!“
„Budúci rok už končí školu. Teší ma, že vám zdravie slúži, madam.“
„Slúži mi veľmi dobre, ďakujem. Vyskúšaj šťastie v hádzaní obručou, Lucy. Stretneme sa neskôr v čajovom stane, pani Knapperová. Budem pomáhať pri podávaní čaju.“
Starší pán, pravdepodobne pán Knapper, sa ostýchavo ozval: „Som rád, že ste späť v Nasse House, madam. Je to skoro ako za starých čias.“
Odpoveď pani Folliatovej prehlušili dve ženy a veľký, mohutný muž, čo sa k nej prihnali. „Amy, drahá, už sú to celé veky! Slávnosť sa vám úžasne vydarila! Povedz mi, čo si urobila s ružovým hájom. Muriel mi vravela, že postupne vysádzaš nové kríky.“
Do rozhovoru sa zapojil mohutný muž: „Kde je Marylin Galeová?“
„Reggie sa s ňou strašne túži stretnúť. Videl jej najnovší film.“
„To je ona, v tom veľkom klobúku? To sú teda výstredné šaty!“
„Prosím ťa, drahý. To je Hattie Stubbsová. Amy, nemala by si jej dovoliť, aby sa obliekala ako manekýna.“
„Amy?“ Ďalšia priateľka sa dožadovala pozornosti. „Toto je Roger, Edwardov syn. Je skvelé opäť ťa vidieť v Nasse House, drahá.“
Poirot sa pomaly vzdialil a roztržito si za jeden šiling kúpil lístok do súťaže, v ktorej mohol vyhrať prasa.
Zozadu k nemu stále doliehalo „Teším sa, že ste prišli,“ a podobné zdvorilostné frázy.
Zvažoval, či si pani Folliatová uvedomuje, že sa úplne vžila do úlohy hostiteľky, alebo to robí podvedome. Dnes popoludní bola opäť pani Folliatovou z Nasse Housu.
Ocitol sa pri stane s nápisom Madam Zuleika vám vyveští budúcnosť. Len za 2 a pol šilingu. Práve sa začal podávať čaj a na veštenie už nebolo treba čakať v rade. Poirot sklonil hlavu, vošiel do stanu a ochotne zaplatil pol koruny za možnosť usadiť sa do kresla a dopriať boľavým nohám oddych.
Madam Zuleika mala na sebe voľné čierne rúcho, okolo hlavy si omotala trblietavú zlatú šatku a dolnú časť tváre jej zakrýval závoj a trochu jej tlmil hlas. Keď Poirotovi chvatne čítala z ruky budúcnosť, v ktorej ho čakalo množstvo peňazí, úspech u tmavovlasej krásky a zázračný únik pred nehodou, prívesky na jej zlatom náramku cinkali.
„Všetko, čo mi predpovedáte, je veľmi príjemné, madam Leggeová. Prial by som si, aby sa to splnilo.“
„Ach!“ zhíkla Sally. „Tak vy ste ma spoznali?“
„Bol som vopred upozornený. Pani Oliverová mi povedala, že pôvodne ste mali hrať obeť, ale dali ste sa zlákať okultnými silami.“
„Radšej by som hrala mŕtvolu,“ ťažkala si Sally. „Tam by som mala väčší pokoj. Všetko je to Jimova vina. Už sú štyri hodiny? Chcem si dať čaj. Od štvrtej do pol piatej mám prestávku.“
„Ešte je len o desať štyri,“ skontroloval Poirot svoje veľké, staromódne hodinky. „Mám vám priniesť šálku čaju sem?“
„Nie, nie. Chcem si dať prestávku. V tomto stane sa nedá dýchať. Čaká vonku veľa ľudí?“
„Nie, už zrejme stoja v rade na čaj.“
„Dobre.“
Poirot vyšiel zo stanu; vzápätí ho akási odhodlaná žena primäla, aby sa za polšiling pokúsil uhádnuť hmotnosť koláča.
Stánok, kde sa hádzalo obručou, mala na starosti tučná, matersky pôsobiaca žena. Poirota prinútili skúsiť šťastie, okamžite vyhral veľkú bábiku, čo mu privodilo nemalé rozpaky. Ako tak ostýchavo kráčal s výhrou v rukách, narazil na Michaela Weymana, ako zachmúrene postáva obďaleč pri cestičke, čo viedla k prístavisku.
„Tuším sa dobre zabávate, pán Poirot,“ kŕčovito sa zaškľabil.
Poirot si zamyslene obzrel svoju výhru. „Je naozaj príšerná, však?“ zhodnotil smutne.
Malé dieťa neďaleko neho náhle prepuklo v plač. Poirot sa svižne zohol a strčil mu bábiku do náručia.
„Voila, to je pre teba.“
Plač okamžite utíchol.
„Pozri sa, Violet, no nie je ten pán milý? No tak, poďakuj...“
„Súťaž o najlepší detský kostým,“ zahlásil kapitán Warburton do megafónu. „Prvá kategória – deti od troch do piatich rokov. Zoraďte sa, prosím.“
Keď sa Poirot vybral k domu, vrazil doňho mladý muž, keď ustupoval dozadu, aby mohol lepšie zamieriť na kokos. Mladík sa zamračil a Poirot sa mu automaticky ospravedlnil, no pohľad po celý čas fascinovane upieral na mladíkovu vzorovanú košeľu. Spoznal korytnačkový vzor, čo spomínal sir George. Hemžili sa na nej všelijaké korytnačky, suchozemské i vodné, a rôzne morské príšery.
Poirot zažmurkal. Oslovilo ho holandské dievča, ktorému deň predtým ponúkol odvoz.
„Takže ste prišli na slávnosť,“ povedal. „A čo vaša priateľka?“
„Áno, ona tiež dnes príde. Ešte som ju nevidela, ale spolu odchádzame na autobuse, ktorý ide od brány o päť pätnásť. Ideme do Torquay a ja prejdem na iný autobus do Plymouthu. Je to výhodné.“
To vysvetľovalo skutočnosť, ktorá Poirota miatla, a totiž, že Holanďanka sa potí pod váhou ťažkého ruksaku.
Povedal: „Dnes ráno som vašu priateľku videl.“
„Ach, áno, Elsa, to je Nemka, s ňou bola a povedala mi, že sa snažili dostať cez les k rieke a k prístavisku. A ten džentlmen, čo vlastní tento dom, sa veľmi nahneval a poslal ich späť.“ Otočila sa k sirovi Georgeovi, ktorý povzbudzoval súťažiacich v hode na kokos, a dodala: „Ale teraz, dnes popoludní, je veľmi zdvorilý.“
Poirot uvažoval, či jej má vysvetliť, že existuje rozdiel medzi mladými dievčatami, ktoré neoprávnene vstúpia na cudzí pozemok, a tými istými mladými dievčatami, ktoré zaplatia vstupný poplatok dva a pol šilingu a majú plné právo obzrieť si krásy Nasse Housu a okolia. No práve k nemu mieril kapitán Warburton s megafónom v ruke. Vyzeral rozhorúčený a otrávený.
