LONDÝN - Brunhilde Pomselová (105) pracovala počas druhej svetovej vojny priamo v srdci nacistickej propagandistickej mašinérie. V nedávno zverejnenom filme prezradila detaily zo súkromia svojho obávaného šéfa Josepha Goebbelsa a aj to, ako sa v posledných dňoch pred príchodom Červenej armády do Berlína schovávali v protileteckom kryte s Adolfom Hitlerom. Výčitky svedomia však nemá, tvrdí, že o rozsahu zverstiev svojich nadriadených ani len netušila.
Goebbelsova vila stále naháňa strach: Kvôli jej temnej minulosti je obrovským bremenom
Film Nemecký život, ktorý je záznamom 30 hodín rozhovorov s Brunhilde Pomselovou, mal premiéru na filmovom festivale v Mníchove. Posledná žijúca pamätníčka na Josepha Goebbelsa v nich pripustila, že pracovala v jadre nacistického propagandistického stroja vrátane úloh, ako upravovanie štatistík o počte padlých vojakov smerom nadol, alebo klamlivom zvyšovaní množstva nemeckých žien znásilnených Červenou armádou. Aj tak to však pre ňu bolo "len ďalšie zamestnanie".
Na svojho bývalého šéfa spomína, ako zvykol kráčať zo svojho paláca v blízkosti Brandenburskej brány, kde sídlilo obrovské ministerstvo propagandy smerom do kancelárii v ulici Pod lipami. Spolu s ďalšími piatimi sekretárkami vždy vedela, kedy prišiel, ale nevideli ho až do chvíle, kým neopustil úrad, prechádzajúc dverami, ktoré viedli priamo do ich miestnosti. Vtedy mu mohli klásť otázky, alebo odovzdať odkazy. Niekedy prišli na návštevu aj jeho deti. Boli nadšené, že mohli vidieť otca pri práci a k personálu sa správali veľmi zdvorilo.
Brunhilde Pomselová má 105 rokov a vraví, že sa jej uľavilo, keď vie, že jej dni sú už zrátané. "Dúfam, že svet sa zase neotočí hore nohami, ako to bolo vtedy, keď došlo k tým strašným udalostiam. Uľavilo sa mi, že som nemala žiadne deti, o ktoré by som sa mohla báť," vysvetľuje žena, ktorá považuje svoje svedomie za čisté. V kancelárii podľa jej slov pre Goebbelsa totiž nerobila nič iné, ako svoju prácu, písala a zapisovala.
Po vzostupe nacistickej strany "celá krajina bola ako by ponorená do nejakého kúzla". Navyše idealizmus mladosti mohol mať ľahko za následok smrť. Brunhilde spomína na spis protinacistickej aktivistky a študentky Sophie Schollovej, aktívnej v hnutí odporu Biela ruža, ktorý mala v rukách. Mladú ženu popravili vo februári 1943 za vlastizradu po tom, čo distribuovala protivojnové letáky na univerzite v Mníchove. "Jeden z Goebbelsových zvláštnych poradcov mi povedal, aby som ho "dala do trezoru, a nepozerala sa doň". Takže som to tak urobila, a bola som spokojná sama so sebou, že mi veril, a že moja viera v česť a dôvera boli silnejšie, ako moja zvedavosť tú zložku otvoriť," tvrdí bývalá pisárka.
Pomselová sama seba opisuje ako produkt pruskej disciplíny. Jej otec, ktorý sa vrátil z bojov v prvej svetovej vojne, vládol doma tvrdou rukou a ona so súrodencami dostali výprask palicou na koberce kedykoľvek, keď boli neposlušní. "To vo mne zostalo, niečo pruské, zmysel pre povinnosť," dodáva.
Keď mala 31 rokov začala pracovať pre štátny rozhlas ako dobre platená sekretárka. Prácu získala až potom, čo sa stala členkou nacistickej strany. Potom ju niekto odporučil na preloženie na ministerstvo propagandy. Cítila sa byť polichotená, pretože to bola odmena za to, že bola najrýchlejšou pisárkou. Podľa denníka The Guardian si pamätá svoju výplatnú pásku, na ktorej svietila celá rada daňových úľav a plat 275 mariek, čo bolo v porovnaní so mzdami jej priateľov malé imanie.
Pomselová vysvetľuje, že aj keď videla náznaky, že sa okolo nej niečo nezvyčajné deje, z veľkej časti žila v bubline, nevedomá toho, ako kruto nacistický režim ničí svojich nepriateľov, a to aj napriek skutočnosti, že pracovala v samom srdci systému. "Viem, že dnes nám nikto neverí. Každý si myslí, že sme vedeli všetko. Nevedeli sme nič, všetko bolo vždy dobre utajené," dodáva pamätníčka. To, že sa im tvrdilo, že židov odosielajú do dedín v Sudetoch kvôli znovuosídleniu, sa im zdalo úplne dôveryhodné.
Na svojho šéfa Josepha Goebbelsa si spomína, ako na síce malého, ale dobre udržiavaného muža s džentlmenským výzorom a svetlohnedými oblekmi z najlepších tkanín. Jeho upravené nechty svedčali o pravidelnej manikúre. Nedalo sa mu nič vytknúť. Možno len to, že svoje krívanie kompenzoval istou dávkou arogantnosti. Zostala preto veľmi vydesená, keď ho uvidela pri jeho známej reči v berlínskej športovej hale vo februári 1943, kde hovoril o totálnej vojne. "Žiadny herec by nemohol byť lepší v transformácii z civilizovanej, vážnej osoby na kričiaceho, hlučného muža... V kancelárii mal akúsi ušľachtilú eleganciu, a potom ho tam vidieť ako zúriaceho trpaslíka - neviete si predstaviť väčší kontrast," opisuje aj po rokoch stále živé dojmy.
Jej život sa náhle zmenil deň po Hitlerových narodeninách v roku 1945. Goebbels a jeho sprievod sa pripojili k Vodcovi v jeho podzemnom protileteckom kryte. "Bol to pocit, ako by niečo vo vnútri mňa zomrelo. Snažili sme sa zabezpečiť, aby sme mali dostatok alkoholu, ktorý bol nevyhnutný na udržanie sa v stave otupenosti," hovorí Pimselová. Goebbelsov asistent Günther Schwägermann prišiel 30. apríla so správou, že Hitler spáchal samovraždu, o deň neskôr tak urobil aj Goebbels. "Opýtali sme sa ho: "A aj jeho žena?" "Áno." "A deti?" "Deti tiež." Boli sme ohromení," dodáva a trasú sa jej pri tom ruky.
Spolu s ostatnými sekretárkami potom rozrezali biele potravinové vrecia a urobili z nich veľkú vlajku, aby Sovieti vedeli, že sa vzdávajú bez boja. Diskutovali aj o stratégii pred nevyhnutným zatknutím. Pimselová sa rozhodla povedať pravdu, že pracovala ako stenografka na Goebbelsovom ministerstve propagandy. Za to ju odsúdili na päť rokov väzenia v rôznych sovietskych zajateckých táboroch v a okolí Berlína. "Nemala som na ružiach ustlané," to je všetko, čo povie o tomto období. O holokauste a riešení židovskej otázky sa vraj dozvedela, až keď sa vrátila domov.
Jej život však pokračoval neskôr v zabehnutých koľajach. Opäť si našla administratívnu prácu v štátnom rozhlase, kde sa prebojovala až na výkonnú tajomníčku a užívala si výsady dobrého platu a cestovala predtým, ako v roku 1971 odišla na dôchodok.
Celých šesť desaťročí od skončenia vojny jej trvalo, než sa začala zaujímať o osud svojej židovskej spolužiačky Evy Löwenthalovej. Keď v roku 2005 v Nemecku odhalili pamätník holokaustu, išla do informačného centra a požiadala zamestnancov, aby vyhľadali jej meno. Záznamy ukázali, že jej priateľku deportovali do Osvienčimu v novembri 1943 a v roku 1945 ju prehlásili za mŕtvu. Zoznam mien, ktorý pred ňou v počítači defiloval, bol nekonečný.
