JERUZALEM - Keď sa niekdajší minister zahraničia Británie Arthur Balfour spýtal bystrého plukovníka Marka Sykesa, aký druh dohody by rád vyjednal s Francúzskom, dostal túto odpoveď: "Rád by som načrtol líniu od písmena 'e' v mene mesta Acre k poslednému 'K' v názve mená Kirkúk." Sykes mal na mysli dnešné pobrežné mesto Akko v Izraeli a Kikrúk v Iraku. V máji 1916, keď bola ešte prvá svetová vojna v plnom prúde a Osmanská ríša v nej stála na strane Nemecka a Rakúsko-Uhorska, to Sykes spolu s francúzskym diplomatom Françoisom Georgesem-Picotom realizovali v podobe tajnej dohody, ktorá po nich dostala meno.
Dohoda zostala len na papieri, ale mala geopolitický vplyv, ktorý je citeľný ešte aj po sto rokoch. Tajné vyjednávania začali v novembri 1915 spolu s úsilím otvoriť vo vojne nový front a čeliť svätej vojne, ktorú vyhlásil osmanský kalif podporovaný Nemeckom. V rámci týchto prvých rokovaní vyvolal britský vysoký komisár v Egypte Henry McMahon vo Mekky Husajnovi bin Alím nádej na budúci nezávislý arabský štát. Francúzsko i Británia mali v regióne dobrú pozíciu - Francúzsko vďaka svojmu ekonomickému a kultúrnemu vplyvu v Levante, Británia v Egypte, ktorý Londýn okupoval od roku 1882.
Keď Sykes nakreslil svoju povestnú čiaru na mape, mala oblasť severne od nej padnúť (po rozpade Osmanskej ríše) pod vplyv Francúzska, oblasť na juhu Británii. Modrá (francúzska) zóna zahŕňala dnešný Libanon, pobrežie Sýrie a časť Turecka, červená (britská) zóna znamenala južnú Mezopotámiu, teda Irak vrátane Bagdadu a ďalej stredomorské prístavy Haifa a Acre. Medzi nimi mal vzniknúť arabský štát alebo konfederácia arabských štátov pod francúzskou a britskou ochranou. Palestína vrátane Jeruzalema, vyznačeného hnedou, mali mať medzinárodnú správu. Počítalo sa aj s Ruskom a Talianskom - Rusko malo získať časti Turecka a Bospor a Dardenely, Taliansko časť dnešného Turecka.
V dobe revolučnej ruskej vlády v roku 1917 bola dohoda prezradená. V skutočnosti popierala McMahonov sľub Husajnovi o arabskom štáte, ktorý mal vzniknúť výmenou za arabskú pomoc britským silám proti Osmanskej ríši. Obaja muži - Sykes aj Picot - o sľube arabskej nezávislosti pomlčali. Oblasť ponuknutú britským komisárom rozdelili na dve časti, napísal James Barr vo svojej knihe Čiara v piesku. Línia nebrala ohľad na územné, etnické ani náboženské väzby obyvateľov a vyvolala nevraživosť. Stala sa predmetom obrovskej kritiky - Arabi neprestali snívať o jednotnom štáte, Kurdi zas o autonómii. Rok po vzniku tejto zmluvy Balfourova deklarácia priznala Židom právo na národný štát, s čím Sykes ani Picot nepočítali. A ako povedal historik Henry Laurens, ruská revolúcia v roku 1917 a vstup USA do vojny zmenili pravidlá hry. Vojna sotva skončila, keď premiéri Francúzska a Británie George Clemenceau a David Lloyd George jediným rozhovorom zmluvu zmenili. Do delenia prehovorila ropa. Francúzsko sa v rozhovore vzdalo Palestíny a oblasti Mosulu, čo Laurens označuje za rozhodujúci moment pre rozdelenie Blízkeho východu. Na konferencii v San Reme v roku 1920 bola schválená dohoda zabezpečujúca mandát nad Palestínou a dnešným Irakom Britániou. Francúzsko získalo mandát nad Libanonom a Sýriou. V roku 1922 oba mandáty potvrdila Liga národov.
Profesor prestížnej univerzity College de France Henry Laurenc upozornil, že v rokoch 1916 až 1922 prešla Sykesova-Picotova dohoda zmenami, takže pôvodná mapa má so súčasnou situáciou málo spoločné. Dohode sa často vyčíta, že rozdelila arabský svet, ale v skutočnosti pôvodný text len predvídal vytvorenie "jedného alebo viacerých arabských štátov" v oblasti vplyvu Francúzska a Británie. Nespomína sa v nej židovský štát ani Libanon. Palestína a Mosul mali byť pod vplyvom Francúzska, ale Francúzi sa toho vzdali v roku 1918 pod tlakom Británie. Pre terajšiu mapu bola rozhodujúca Liga národov, ktorá potvrdila britský mandát v Palestíne, Transjordánsku a Iraku, francúzsky mandát v Sýrii a Libanone. Týmto krokom sa zrodili tieto moderné štáty.
Historik a autor Atlasu Blízkeho východu Jean-Paul Chagnollaud, ktorý sa venuje koreňom blízkovýchodných konfliktov, povedal, že Sykesova-Picotova dohoda vyvoláva v národoch Blízkeho východu kolektívny pocit poníženia. Po desaťročiach priniesol nové problémy, ale v určitom zmysle všetky vznikli kvôli tejto zmluve.
text len predvídal vytvorenie "jedného alebo viacerých arabských štátov" v oblasti vplyvu Francúzska a Británie. Nespomína sa o židovskom štáte, ani o Libanone. Palestína a Mosul mali byť pod vplyvom Francúzska, ale Francúzsko sa toho vzdala v roku 1918 pod tlakom Británie. Pre terajší mapu bola rozhodujúca Liga národov, ktorá potvrdila britský mandát v Palestíne, Transjordánsku a Iraku, francúzsky v Sýrii a Libanone. Tým sa zrodili tieto moderné štáty.
Historik Kamenec o II. svetovej vojne: Nacistické besnenie dovolil Západ aj Sovietsky zväz
Historik a autor Atlasu Blízkeho východu Jean-Paul Chagnollaud, ktorý sa venuje koreňom blízkovýchodných konfliktov, povedal, že Sykesová-Picotova dohoda vyvoláva v národoch Blízkeho východu kolektívnej pocit poníženia. Po desaťročiach sa objavili nové problémy, ale v určitom zmysle všetky vznikli kvôli tejto zmluve. S tým však Laurens nesúhlasí. Blízkovýchodné krajiny by sa podľa neho mali prestať vydávať za obete. "Aj keď arabskí nacionalisti odsudzujú tieto náhodne načrtnuté hranice, seriózne ich nikto nikdy nespochybňoval, pretože všetkým vyhovovali," poznamenal. Súčastná nestabila je podľa neho výsledkom zvrátených politických systémov, čo udržuje oblasť pod vplyvom regionálnych a medzinárodných mocností.
Chagnollaud sa domnieva, že najviac zmluva poškodila Palestínčanov a Kurdov. "Národom bolo vnútené náhodné teritoriálne rozdelenie, ale zabudlo sa na ich identitu. Vznikli tak štáty bez národa ako Jordánsko alebo národy bez štátov," oponuje. Poslednou ranou pre Palestínčanov bola Balfourova deklarácia z novembra 1917 vyjadrujúca britskú podporu vzniku židovského štátu v Palestíne. "Sykesova-Picotova zmluva vnútila národom hranice a treba jasne povedať, že je teraz na národoch, aby si vynútili svoju voľu a vytvorili štáty," hovorí.
Keď v roku 2014 Daeš vyhlásil v častiach Sýrie a Iraku kalifát, vyzeralo to, že radikáli boria hranice medzi oboma krajinami. Ich vodca abú Bakr Bagdádí hovoril o konci hraníc daných Sykesom a Picotom. Laurens má ale iný názor. "Dohoda to neruší, naopak potvrdzuje, pretože územie tejto extrémistickej skupiny zodpovedá zóne, ktorá bola určená Francúzsku," dodal.
