MOSKVA/WASHINGTON - Sovietsky zväz fungoval od roku 1922 až do decembra 1991, kedy došlo k jeho definitívnemu rozpadu. Predchádzali mu nepokoje v strane, občianske rozbroje, pokus o puč a prezidenta Borisa Jeľcina, ktorý stál neskôr na čele nastupujúceho Ruska, čakali ťažké časy v podobe hospodárskej krízy. V tomto pohnutom období Jeľcin napísal list, v ktorom sa vyjadril, že dúfa, že sa krajina v budúcnosti pripojí k členstvu v NATO.
Sovietska invázia do Československa v roku 1968 očami USA: Hĺbková analýza v odtajnených spisoch CIA
V decembri 1991 sa uskutočnila v sídle Severoatlantickej aliancie prvá schôdzka medzi zástupcami krajín NATO a bývalej Varšavskej zmluvy - Sovietskeho zväzu, Bulharska, Československa, Maďarska, Poľska a Rumunska. Agenútra Reuters uviedla, že Sovietsky zväz na začiatku zasadnutia zastupoval veľvyslanec v Belgicku Nikolaj N. Afanasjevskij, ktorý skôr ako sa štvorhodinové stretnutie skončilo, stihol ohromiť ostatných ministrov zahraničných vecí vyjadrením, že jeho krajina už neexistuje, a preto mu bolo nariadené, aby žiadal vyškrtnutie všetkých odkazov na "ZSSR" zo záverečného komuniké, ktoré už bolo distribuované do tlače. Ako jeden z ministrov neskôr poznamenal: "Stretnutie sme začali s 25 prítomnými národmi a skončili sme s 24."
Ministri zahraničných vecí z krajín NATO a Varšavskej zmluvy sa zišli okolo oválneho konferenčného stola, pričom Afanasjevskij sa usadil na miesto označené názvom "Sovietsky zväz." Predstaviteľov NATO už skôr informoval, že došlo k dohode medzi viacerými sovietskymi republikami, že to bude jeden z ich posledných spoločných podnikov v rámci starej únie. Keď na neho prišiel rad s príhovorom, diplomat vstal a prečítal niektoré pripravené poznámky, uvítanie novej spolupráce medzi bývalými nepriateľmi a potom list od Borisa Jeľcina.
"Toto bude prispievať k vytváraniu atmosféry vzájomného porozumenia a dôvery, posilneniu stability a spolupráce na európskom kontinente. Považujeme tieto vzťahy za veľmi dôležité a želáme si rozvíjať tento dialóg v každom smere, ako na politickej tak aj vojenskej úrovni. Dnes sme vzniesli otázku členstva Ruska v NATO, avšak je považovaná za dlhodobý politický cieľ," napísal podľa Reuters Jeľcin v liste.
Potom svoje vyhlásenia prečítali ostatní ministri zahraničia a zatiaľ, čo mali prejavy, odišiel Afanasjevskij dvakrát z miestnosti kvôli telefonátom z ruského ministerstva zahraničia. Potom sa zveril generálnemu tajomníkovi NATO Manfredovi Wörnerovi, že potrebuje okamžite vystúpiť a hovoriť so zhromaždením. Veľvyslanec uviedol, že podľa posledných inštrukcií z Moskvy, ktoré odrážajú konzultácie medzi "suverénnými štátmi", ktoré nahradili Sovietsky zväz, je nútený požadovať, aby boli "všetky odkazy na Sovietsky zväz vymazané" zo záverečného komuniké. "Bol to dramatický moment," povedal neskôr novinárom holandský minister zahraničia Hans van den Broek.
Wörner považoval splnenie tejto požiadavky za nemožné, keďže text už bol distribuovaný do tlače, ale s Afanasjevskym sa dohodli, že na tlačovej konferencii po zasadnutí oznámi, že zo sovietskeho veľvyslanca sa v priebehu zasadnutia stal bývalý sovietsky veľvyslanec a požiada, aby všetky odkazy na ZSSR v komuniké neboli brané do úvahy. "Vidíme, ako nám Sovietsky zväz mizne priamo pred očami," poznamenal na margo vyhrotených udalostí jeden z amerických úradníkov.
Jeľcinov "dlhodobý cieľ" vstúpiť do NATO, ktorý nasleduje po skorších žiadostiach zo strany ďalších členov bývalej Varšavskej zmluvy, najmä Maďarska a Československa, by nakoniec mohol predstavovať vážnu výzvu pre NATO. To sa sformovalo pred štyrmi desiatkami rokov práve preto, aby zadržalo sovietsku inváziu do západnej Európy, a teraz sa ocitlo v situácii, že musí odolávať náporu oslobodených národov východnej Európy a Sovietskeho zväzu, ktoré chcú vstúpiť do západnej vojenskej aliancie. Napísal Reuters.
Predstavitelia NATO sa zdali byť príliš zaskočení listom na to, aby poskytli nejakú koherentnú odozvu. Wörner na tlačovej konferencii uviedol, že Jeľcin vlastne nežiada o vstup. "Videl som ten list," povedal Wörner. "Nežiada v ňom o členstvo, jednoducho nastoľuje otázku, a potom hovorí, že ide dlhodobé politické ciele. Moje reakcia je, že nič nie je vylúčené, a budeme mať dosť času na rozvoj vzťahov." Wörnerova rozpoltenosť sa pritom nezdala byť prekvapujúca, keďže dovoliť vstup Rusku, hlavnému následníckemu štátu Sovietskeho zväzu, by vyžadovalo predefinovať zásadným spôsobom celú filozofiu Severoatlantickej aliancie.
