MANCHESTER - V stredu v noci 25. marca 1941 do domu, v ktorom býval Ernst Bornstein, vpadli nacisti a zajali ho. Popritom, ako schádzal dolu schodami, ho mlátili puškami. Ešte sa stihol obzrieť za seba a zbadať vydesenú tvár svojej mamy. Takto začína neuveriteľný a takmer tragický príbeh mladého Nemca, ktorý prežil sedem koncentračných táborov.
"Mama sa vtedy len bezradne pozerala a strašne plakala. Nemohla nič robiť. To bolo poslednýkrát, čo som ju videl," začína svoje rozprávanie Ernst, ktorý nasledujúce štyri roky strávil v siedmich nacistických táboroch smrti a piatich tranzitných táboroch.
Ernst mal veľkú rozvetvenú rodinu; dokopy ich bolo až 72, no vojnu prežilo len šesť z nich, vrátane jeho sestry Reginy. Rodičia a dve mladšie sestry zahynuli v Osvienčime. Osemnásťročný študent si preto predsavzal, že v mene ich pamiatky urobí všetko pre to, aby ostal nažive. Prežil. Vďaka kombinácii šťastia, láskavosti neznámych ľudí vrátane nemeckého dôstojníka, forenznej vede, a predovšetkým vďaka svojej pevnej vôli a odhodlania. Po vojne vyštudoval zubarinu, neskôr sa stal lekárom. V roku 1978 ale bohužiaľ vo svojich 55 rokoch v dôsledku niekdajšieho dlhodobého hladovania a nútenej práce zomrel na zlyhanie srdca.
Katolík, ktorý chcel zastaviť holokaust: Ako prvý povedal svetu pravdu, ale nikto mu neveril
Bornstein po sebe zanechal tri malé deti, ktoré síce tušili, že ich otec je výnimočný, no nepoznali detaily toho, čo sa s ním dialo počas vojny. "Mal som päť alebo šesť rokov, keď som sa ho spýtal, aby mi povedal, čo sa stalo v táboroch. Odvetil, že keď budem trinásť rokov, prečítam si jeho knihu," spomína syn Alain, ktorý mal len sedem, keď jeho otec zomrel. Spolu s matkou a súrodencami sa rok nato presťahovali do Manchestru. Keď v Nemecku v roku 1967 vyšla kniha s názvom Die Lange Nacht (Dlhá noc), veľmi si ju chceli prečítať, no no pár pasážach vždy knihu zavreli, pretože čítanie bolo jednoducho príliš silné. Alainova sestra Noemie, ktorá sa tak ako jej zosnulý otec stala lekárkou, ju pred ôsmimi rokmi preložila do angličtiny. Trvalo jej to tri roky, ale nakoniec ju vydala na Deň pamiatky obetí holokaustu, ktorý pripadá na 27. januára.
Kniha nazvaná The Long Night by Ernst Israel Bornstein (Dlhá noc Ernsta Israela Bornsteina) zachytáva nielen detaily a podrobnosti každodennej hororovej reality koncentráku, ale aj mimoriadne medziľudské vzťahy, ktoré v ťažkých časoch vznikli. Keď mladého Ernsta v tábore smrti odlúčili od otca, hrdlo mu zvierali slzy, hoci to nechcel dať na sebe poznať. "Mama sa o mňa nemusí báť. Mám sa dobre a dokonca sa mi darí pomáhať aj druhým. Otec ma objal, pohladkal po vlasoch a povedal: "Ktovie, kedy zase uvidíme jeden druhého. Nezabudni, kto si. Zostaň silný a plný nádeje," píše vo svojej knihe. Jeho otca potom na základe neschopenky poslali domov, odkiaľ Ernstovi napísal list. Oznamoval mu v ňom, že "ich mesto je teraz očistené od Židov, a že spolu s jeho matkou teraz stojí pred vagónmi". Podotkol, že tak ako iné vlaky, aj ten ich zrejme zamieri do Osvienčimu na vyhladenie. List sa do jeho rúk dostal iba vďaka prívetivému nemeckému vojakovi, ktorý mu ho odovzdal v sklade v tábore.
Ernst, chudý ako kosť a koža, bol potom nútený pochodovať celým Nemeckom, aby sa vyhli červenej armáde. Bol to pochod smrti, pretože toho, kto nevládal ísť ďalej, nacisti bez milosti zastrelili. Na ceste sa spriatelil s Jakovom Blochom, synom mäsiara. Keď slabší nevládali pokračovať, tento chlapec ich niesol na rukách, len aby ich nezastrelili. Zachránil im tým život. Sám ale krátko po príchode do tábora Ross-Grosen v Poľsku zomrel rukami SS jednotiek. V apríli 1945 mali nacisti v úmysle premiestniť zvyšných preživších väzňov do hôr v Tirolsku, aby ich tam "zničili". "Napchali nás do vagónov a transportovali nás v smere na Mníchov. Počas cesty však Američania zahájili ofenzívu a vyslobodili nás. Boli sme voľní. Rozutekali sme sa po okolí, no jednotky SS nás dobehli, nahnali späť do vlaku a začali zabíjať," stojí v knižných spomienkach.
Skutočné oslobodenie prišlo až nasledujúce ráno. Nie ale pre Ernsta. Celý deň totiž pri masovom hrobe plnom jeho priateľov, ktorí zahynuli necelých 24 hodín predtým. Pri pohľade na tú hrôzu si povedal, že svet nikdy nesmie zabudnúť, čo sa tam stalo. Jeho dcéra Noemie si knihu prečítala až po tridsiatke. Doteraz máva nočné mory o tom, že ju zajalo gestapo. "To, čo som si v nej prečítala, som nedokázala stráviť. Bolo to desivé a očistné zároveň. Mala som pocit, že som od otca prebrala štafetu, a že nesmiem dopustiť, aby sa na túto knihu zabudlo," uzatvára neobyčajný príbeh rodiny Bornsteinových.
