LONDÝN - Antibiotické účinky penicilínu síce britský vedec Alexander Fleming rozpoznal už v septembri 1928, viac než dekádu ale trvalo, než mohol byť prevratný liek uvedený do praxe. Izolovať účinnú zložku sa totiž podarilo až v roku 1940 vedcom z Oxfordskej univerzity pod vedením Ernsta Chaina a Howarda Floreyho, ktorí 17. januára 1941 podali liek prvému pacientovi.
Jedným z členov oxfordského vedeckého kolektívu bol aj mladý lekár Charles Fletcher, a práve on dostal začiatkom roka 1941 delikátnu úlohu, a to nájsť pacienta so smrteľnou chorobou ochotného podstúpiť liečbu penicilínom. Všetky predchádzajúce výskumy na zvieratách a vzorkách ľudského tkaniva totiž ukazovali, že liek by nemal byť pre človeka toxický. S istotou to ale nevedel nikto, preto chcel Florey uskutočniť experiment radšej na niekom, kto už nemal čo stratiť. Fletcherovi sa podarilo presvedčiť päťdesiatročnú pacientku s rakovinou prsníka, ktorej 17. januára 1941 vpichol 100 mg penicilínu. Žena si po podaní lieku sťažovala na zvláštnu pachuť v ústach, ale inak bolo všetko v poriadku. Situácia sa zdramatizovala po niekoľkých hodinách, keď sa dostavili horúčky spôsobené pravdepodobne nečistotami v lieku. Všetci sa zľakli, teplota však odoznela a pacientka netrpela následkami. Neškodnosť penicilínu na ľudský organizmus sa teda preukázal.
Stále však neexistoval dôkaz, že táto látka je schopná aj liečiť. Preto bol o necelý mesiac neskôr vykonaný ďalší experiment. Každé tri hodiny bol penicilín podávaný 43-ročnému policajtovi, ktorý sa poranil pri práci na záhrade, a ktorého rozsiahla stafylokoková a streptokoková infekcia radila do kategórie "beznádejný prípad". Fletcher, ktorého neskôr vymenovali za profesora klinickej epidemiológie, spomína, že penicilín mal takmer zázračný účinok. "Prvý deň som mohol oznámiť, že po prvýkrát počas jeho choroby sa pacient začal cítiť trochu lepšie. O štyri dni neskôr sa dostavilo rapídne zlepšenie a po piatich dňoch bolo pacientovi omnoho lepšie," opísal liečbu, ktorá ale bohužiaľ nemala šťastný koniec. Lieku bolo totiž málo, hoci sa ho vedci snažili extrahovať z pacientovho moču. No nestačilo to, a tak muž po mesiaci zomrel. Florey vtedy preto sľúbil, že ďalšiu liečbu spustí už len v prípade, že bude mať v zásobe dostatočné množstvo lieku.
Napriek počiatočnému neúspechu však bolo zrejmé, že penicilín predstavuje nevídanú účinnú zbraň v boji proti škodlivý mikroorganizmom. Pri hľadaní receptu na účinnú výrobu penicilínu sa nakoniec britskí vedci spojili s Američanmi, ktorí mohli ponúknuť nielen pokojné zázemie, ale aj dostatok finančných prostriedkov. Vďaka výskumu dotovanému americkou vládou sa tak mohol na jeseň 1943 "superliek" začať vyrábať a o rok nato už pomáhal napríklad spojeneckým vojakom vo vojne.
Výskum antibiotík ale neprebiehal počas vojny len v Británii alebo USA. Už za protektorátu sa vývojom lieku zaoberala farmaceutická firma Benjamin Fragner v Dolných Měcholupách, kde sa skupine českých vedcov podarilo vo vojnových podmienkach izolovať pod označením Mykoin BF 510 "prvý český penicilín". Liek ešte na sklonku druhej svetovej vojny zachránil niekoľko ľudských životov. Regulérna výroba penicilínu začala v Československu v roku 1949 v Roztokách pri Prahe.
Vynálezy, ktoré mocným zrejme prekážali: Keby prerazili, zmenili by históriu
Úlohu penicilínu v boji s bakteriálnymi infekciami ocenil už štyri roky po prvom podaní pacientovi aj Nobelov výbor. Fleming a jeho nasledovníci vo výskume - Florey a Chain (židovský emigrant z nacistického Nemecka) prevzali v decembri 1945 Nobelovu cenu za lekárstvo. Alexander Fleming už vtedy jasnozrivo varoval pred tým, že nezriadené podvanie penicilínu môže viesť k tomu, že sa baktérie voči nemu stanú odolnými. Práve rezistencia voči antibiotikám je dnes veľkým problémom medicíny.
