BRATISLAVA – Slováci, tak ako aj mnohé iné národy, časom menili svoje zvyklosti. Týka sa to aj takých vecí, akými sú kultúrne tradície súvisiace so sobášom. Panuje všeobecný názor o tom, že dievča malo vstupovať do manželstva nevinné, teda bez akýchkoľvek sexuálnych skúseností. Ako však ukazujú historické pramene, na mladých Slovenkách sa páchali všelijaké zverstvá.
Antropológovia sa zhodujú, že panenstvo u ženy úzko súviselo s jej postavením. Slováci sa dodnes mylne domnievajú, že nevyhnutnou súčasťou manželského zväzku bolo, aby žena bola pannou, u ženícha to však, samozrejme, neplatilo. Zdá sa však, že na slovenskom vidieku bola podstatná deklarácia panenstva, ako nevinnosť sama.
„Panenstvo ženy bolo požadovanou normou, zároveň táto norma bola porušovaná, a toto porušovanie bolo spoločnosťou akceptované. Až do momentu, pokiaľ žena mimo manželského zväzku neotehotnela. Prespanka (zavitka, pokrytka, zmrhalka), ako sa slobodnej matke hovorilo, bola vystavená napospas spoločenstvu a prísnym finančným, morálnym aj fyzickým sankciám,“ píše Kamila Beňová z Katedry etnológie a muzikológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína filozofa v Nitre.
Rozdielny meter
Takejto žene zvykli ostrihať vlasy, musela nosiť čepiec, aj keď nebola vydatá, ako na hanbu ju postavili pred kostol, kde ju zvykli okoloidúci opľúvať, dokonca v kostole nesmela viac sedieť medzi dievčatami. Podobne neprajne sa spoločnosť správala aj k jej nemanželskému dieťaťu. Chlapi si pritom mohli robiť takmer všetko, čo sa im zachcelo.
„Zálety (vohľady, fraj, večerky), teda chodenie mládenca za dievkou, boli súčasťou mládeneckého práva po vstupe chlapca do mládeneckej skupiny, mali svoju organizáciu a vďaka nim partnerské vzťahy mládeže podliehali prísnej sociálnej kontrole. Ich súčasťou bolo aj spoločné prenocovanie páru v komore, či za prítomnosti rodiny dievky, ale všeobecne platila požiadavka zachovania nepoškodenia dobrej povesti dievčaťa, teda aj jej panenstva,“ píše ďalej Beňová.
Doktorka Eva Jančíková spracovala publikáciu s názvom História svadieb od najstarších dôb po súčasnosť, ktorá odhaľuje ešte znepokojujúcejšie správanie sa v súvislosti s vydajom Sloveniek. Okrem toho, že špeciálne východní Slovania si svoje svadobné lôžko pripravovali v komore alebo stodole, šokuje aj fakt, že okolo postele sa vykonávali aj rôzne magické obrady a ešte veľa iných vecí.
Nevestin súboj
Osobitnou časťou obradu bolo obliekanie nevesty do bielej košele, podobnú mal aj ženích, manželia sa totiž nahí vidieť nesmeli. Nevestina košeľa mala preto v prednej časti špeciálny otvor, ani si nemusíte domýšľať, na čo slúžil. Okolie postele sa potom prehľadávalo, ak sa našla fľaška s holubičou krvou, ktorá mala zamaskovať stratu krvi pri pretrhnutí panenskej blany, dievča na niektorých miestach rovno posadili na osla a poslali k rodičom.
„Niekde sa nevesta príprave na svadobnú noc bránila, často škriabala, svadobnú košeľu odmietala, schovávala ju, a keď sa konečne podarilo ju obliecť, tak ju zo seba strhávala, takže občas muselo byť použité aj primerané násilie, aby mohla byť k svadobnej noci pripravená,“ píše Jančíková. Prvým aktom, ktorý značil podrobenie sa manželovi, bolo vyzutie jeho topánok.
„Prítomní svadobní účastníci sa potom vzdialili, u niektorých svadieb však výnimočne zostávali, aby prizerali prvému koitu a mohli podať svedectvo. Ak ženích vykonal defloráciu počas prvej polhodiny, bol považovaný za veľmi schopného muža. Keď sa deflorácia ženíchovi v priebehu noci nepodarila, bol taký zvyk u východných Slovanov, že ju dokončil buď starší družba, čo býval väčšinou brat ženícha, alebo bojar. V Bulharsku zase v prípade neschopnosti manžela dokončila defloráciu skúsená stará žena,“ uvádza Jančíková.
Bitka či fľaša so slepačou hlavou
Keď mladomanželka prišla o panenstvo, po čom zostala na košeli alebo posteľnej bielizni stopa, na druhý deň ráno túto stopu vyvesili na žrď alebo verejne vystavovali, niekde dokonca nosili v sprievode ako zástavu. Jančíková hovorí aj o tom, čo sa udialo, ak dievčina pannou nebola: „Keď napríklad v Saratovskej gubernii zistili, že nevesta nebola panna, priviedli ju do miestnosti a ženích ju smel pred všetkými zbiť.“ Na Slovensku však rodičia ženícha poslali rodičom nevesty fľašu, ktorá bola obalená perím a k tomu prihodili hlavu a pazúry sliepky.
Možno sa nám to zdá teraz kruté a necivilizované, no treba si uvedomiť, že takéto, často ešte horšie zaobchádzanie so ženami, je v niektorých krajinách ešte stále bežné. Slovania od takýchto skutkov upustili, v Afrike sa však naďalej robia ženské obriezky. Čo sa však zrejme vracia „do módy“ aj vo vyspelom svete, to sú svadby, v ktorých je žena predmetom obchodu.
