NORIMBERG - Vo svojej dobe bezprecedentným súdnym konaním, pri ktorom sa svetová verejnosť prvýkrát dozvedela o obludných rozmeroch nacistických zverstiev, sa stal proces s prominentmi režimu Adolfa Hitlera, ktorý začal pred 70 rokmi, 20. novembra 1945, v nemeckom Norimbergu. V meste niekdajších ríšskych zjazdov NSDAP, kde boli o desať rokov skôr schválené protižidovské zákony, posudzoval tribunál víťazných mocností podiel viny 24 mužov a siedmich organizácií na vedení útočnej vojny či zločinoch proti ľudskosti. Závery procesu, ktorý si vyslúžil aj kritiku, prispeli tiež ku kodifikácii medzinárodného trestného práva.
Fakty, ktoré boli desaťročia ukryté v minulosti: Rusi sú zodpovední za vypuknutie II. sv. vojny
Norimberský proces, ktorý skončil 1. októbra 1946 dvanástimi rozsudkami smrti a niekoľkými doživotnými a dlhoročnými trestami, niektorí označovali ako "súd víťazov" nad porazenými, lebo sudcov vymenovali Sovietsky zväz, USA, Británia a Francúzsko. Kritizovali ho aj pre retroaktivitu, pretože súdil niektoré činy, ktoré v čase spáchania ešte neboli podľa práva trestné. Právnym základom bola totiž takzvaná Londýnska charta podpísaná začiatkom augusta 1945.
Kontroverznými osobami na strane sudcov sa neskôr ukázali byť sovietsky sudca Iona Nikitčenko, ktorý sa v rokoch 1936-1938 podieľal na stalinských procesoch, a hlavný sovietsky žalobca Roman Rudenko, ktorý sa aktívne zúčastnil vraždenia v prípade Katyň. Tento masaker poľských dôstojníkov z roku 1940 sa na programe rokovania v Norimbergu tiež objavil, tribunál sa ale uspokojil sa sovietskou správou z roku 1944, podľa ktorej tieto vraždy spáchali Nemci. Pritom už vtedy bolo autorstvo masakru prinajmenšom sporné.
Na lavicu obžalovaných v norimberskom procese usadlo 22 nacistických funkcionárov - o dvoch menej ako bolo obžalovaných, vodca Nemeckej pracovnej fronty Robert Ley totiž spáchal samovraždu pred začiatkom hlavného pojednávania a v neprítomnosti bol súdený Hitlerov osobný tajomník Martin Bormann, po ktorom sa pátralo až do roku 1972 , kedy našli jeho mŕtvolu v Berlíne, kde spáchal samovraždu už v máji 1945.
Pred norimberským tribunálom sa prednieslo niekoľko desiatok tisíc svedectiev, z ktorých ale len minimum tvorili výpovede prítomných svedkov. V súdnej sieni premietli aj obrazy hrôzy natočené americkými, britskými či sovietskymi vojakmi pri oslobodzovaní koncentračných táborov, ale napríklad aj nacistický propagandistický film Leni Riefenstahlovej Triumf vôle či filmy zachytávajúce proces s účastníkmi atentátu na Hitlera v júli 1944.
Rozsudok smrti si vypočuli napríklad ríšsky protektor Čiech a Moravy Wilhelm Frick, minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop či ríšsky maršal Hermann Göring, ktorý pár hodín pred popravou, ktorá sa konala 16. októbra 1946, spáchal samovraždu. Ku 20 rokom väzenia odsúdili okrem iného ríšskeho ministra zbrojného priemyslu, architekta Alberta Speera. Troch obžalovaných zbavili obžaloby - bankára Hjalmara Schachta, diplomata Franza von Papena a novinára a funkcionára na ministerstve propagandy Hansa Fritzscha. Za zločinecké boli vyhlásené štyri organizácie: riadiace grémium politických vodcov NSDAP, SS, gestapo a SD (bezpečnostná služba).
V rokoch 1946 až 1949 nasledovalo 12 menších norimberských procesov s vedúcimi armádnymi predstaviteľmi, lekármi či priemyselníkmi. Neskôr sa v Nemecku uskutočnila séria ďalších procesov s vojnovými zločincami, z tých väčších bol veľmi sledovaný najmä proces s príslušníkmi táborového personálu v Osvienčime, konaný vo Frankfurte nad Mohanom v rokoch 1963-1965.
Norimberský proces ovplyvnil tiež medzinárodné trestné právo. Jeho závery prispeli okrem iného k vytvoreniu a prijatiu medzinárodnej konvencie o genocíde (1948), Dohovoru o nepremlčateľnosti vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti (1968) či štyroch Ženevských dohovorov na ochranu obetí vojny (1949).