LONDÝN - Dorit Oliver-Wolffová sa narodila v bývalej Juhoslávii židovským rodičom. Jej matka vyučovala tanec na kráľovskom dvore a otec pracoval ako architekt a privyrábal si ako jazzový pianista. Pred vojnou tak patrili v podstate medzi privilegovanú vrstvu, ale to sa po nástupe Hitlera k moci veľmi rýchlo zmenilo. Doritino detstvo malo zrazu veľmi ďaleko od hrejivého tepla domova.
V tento deň začala najtragickejšia história varšavského geta: Fakty, z ktorých behá mráz po chrbte
Nemci v roku 1941 bombardovali juhoslovanské hlavné mesto Belehrad a matka spolu s dcérkou utiekli do Maďarska. Na dlhú cestu si vzali len šaty a trochu chleba. Na otca, ktorý sa vtedy nachádzal v inej časti krajiny, nemohli čakať. Po prechode hranice zamierili do mesta Pécs, južne od Budapešti.
Keďže vtedy šesťročná Dorit a jej matka nepatrili medzi oficiálnych obyvateľov, nedostávali potravinové lístky. Z košov vyberali zeleninové šupky a nikdy netušili, kde budú spať a čo budú nabudúce jesť. Matka im chcela dať šancu na prežitie aspoň tým, že sa pokúsila zamaskovať za kresťanku. Nosila uniformu Červeného kríža, čo jej umožnilo voľne sa pohybovať. Dokonca si našla prácu dobrovoľníčky v miestnej nemocnici.
Keď mala Dorit sedem rokov, prenajala im matka zariadenú izbu a zatiaľ, čo ona chodila do práce, dcérka musela zostávať za zatvorenými dverami a dodržiavať prísne inštrukcie. Majiteľka bytu sa najprv tvárila k dievčatku veľmi prívetivo, kŕmila ho sušienkami a dala mu pastelky na kreslenie, ale po troch týždňoch k nim vtrhli dvaja vojaci oblečení od hlavy po päty v čiernom. "Je to židovské dievča, ktoré sa skrýva v mojom dome," povedala podľa Dorit majiteľka.
Okamžite ju previezli do triediaceho domu, kde sa tlačilo v jednej izbe sto ľudí. Zostala tam takmer tri mesiace, kým jej matka zistila, kde je a zaplatila upratovačke, aby jej dcérku prepašovala von v koši na špinavú bielizeň. Všetky zlé udalosti, ktoré sa odohrali, sa už vtedy dievčinka snažila zaháňať spevom. Napríklad aj vtedy, keď ich protiletecký kryt bombardovali a jej popadané úlomky zlomili nos.
Here's @doritoliver page 13 of @CroydonAd & on The Croydon Arts Show podcast - http://t.co/e7vrQbqyQw @CroydonRadio pic.twitter.com/gKM66ENfHg
— Janet Smith (@JanetRSmith) 15. Srpen 2015
Keď sa vojna skončila, Dorit mala deväť rokov a vážila len 22 kíl. "Bola som tak podvyživená, že mi vypadali všetky vlasy a príliš slabá na to, aby som chodila. Lekári mi dávali šesť mesiacov života, ale moja mama ma ošetrovala a uzdravila," spomína Dorit. Spoločne sa potom s matkou vrátili do Juhoslávie, kde zistili, že jej otca zajali a odviezli do pracovného tábora, kde zomrel ako 29-ročný. Dorit tak opäť hľadala útechu v hudbe.
"Bývali sme v dome môjho dedka a ja som začala hrať na klavír," povedala pre express.co.uk žena, ktorej sa neskôr podarilo získať miesto na mníchovskej univerzite, kde študovala angličtinu, dejiny umenia a politiky a objavila skutočný rozsah svojho talentu. Spievala s jazzovou kapelou v nočných kluboch, kde si ju všimol hudobný manažér. Čoskoro jej ponúkli nahrávaciu zmluvu a jej prvý singel vyšiel v roku 1959. Absolvovala turné po celej Európe a na ňom sa stretla aj s jej budúcim anglickým manželom Frankom.
V roku 1962 sa presťahovala do Veľkej Británie a o rok neskôr sa pár zosobášil. Mal spolu dve deti a teraz im radosť robí päť vnúčat. Aby Dorit na ne zostalo viac času, vzdala sa speváckej kariéry a teraz sa venuje vystupovaniu v školách, kde hovorí študentom o svojich skúsenostiach z holokaustu. Považuje za svoju povinnosť porozprávať svoj príbeh, aby sa uistila, že dejiny sa viac nebudú opakovať.
Educational talks on human rights and the Holocaust https://t.co/FjCqbP83iP pic.twitter.com/ZqOmrr7lc9
— Dorit Oliver Wolff (@doritoliver) 14. Září 2015
