WASHINGTON/BRATISLAVA - Strategické umiestnenie medzi znepriatelenými stranami počas druhej svetovej vojny spravilo z Islandu vítaný oporný bod pre spojencov v bitke o Atlantik. Je pravda, že mnoho islandských rybárov zahynulo pri nemeckých útokoch, ale toto obdobie bolo podľa Thorvaldura Gylfasona, profesora ekonómie na tamojšej univerzite, pre obyvateľov aj istým požehnaním. Krajina totiž zaznamenala nebývalý prerod k lepšiemu.
Nad Hirošimou vyšlo druhé slnko: Desivý obraz posledného súdu, 260-tisíc mŕtvych
Zo svojej kancelárie, Gudmundur Jónsson, Gylfasonov kolega v oddelení histórie, vidí letisko Reykjavik Airport. Je to pamiatka, ktorá bola postavená v roku 1940, kedy britské sily prišli na breh a "okupovali" Island v snahe zachrániť ho pred nacistickou inváziou. Vtedy postavili pristávaciu plochu, ktorá sa aj dnes používa na vnútroštátne lety a slúži potrebám dopravy.
Islandské orgány sa oficiálne sťažovali na okupáciu, ale ostrovanom povedali, aby privítali svojich nových hostí. Podľa historikov sa väčšine ľudí uľavilo, že to boli Briti a nie Nemci, ktorí sa vylodili ako prví. Nacizmus si v krajine nikdy nevyslúžil veľkú popularitu a keď Američania vstúpili do vojny v roku 1941, prebrali o rok miesto po britských spojencoch pri okupácii Islandu.
Americkí vojaci sa ocitli na ostrove, ktorý sa spamätával z veľkej hospodárskej krízy. V roku 1930, "trhy poklesli, HDP sa znížilo a nezamestnanosť vzrástla," uviedol Jónsson pre portál ozy.com. Európske bilaterálne obchodné zmluvy znevýhodnili Island pri vývoze rýb a vytlačili nahor nezamestnanosť. Čoskoro potom, čo vypukla vojna, Briti začali dovážať islandské ryby, čo im pomohlo, ale ostrov "bol v podstate banda hlinených chatrčí v roku 1900 a celkom primitívny v oblasti infraštruktúry" na začiatku 40. rokov, vysvetlil Jónsson.
Američania so sebou priniesli hotovosť, inžinierske know-how a zariadenia, aby zabezpečili, že cesty, budovy a mosty budú vybudované v rýchlom tempe. Miestnym obyvateľom dali prácu a akonáhle stavby stáli, potrebovali aj niekoho na ich údržbu. Došlo tak k zmierneniu nezamestnanosti a zvýšeniu peňazí v obehu, v neposlednom rade preto, že pracovníci zvyčajne dostal vyššie mzdy, než ponúkalo tradičné ostrovné zamestnanie. Netrvalo dlho a americká základňa spolu s Keflavik Airport boli dokončené, čím v krajine urobili veľmi potrebný moderný prerod.
V 40. rokoch 20. storočia tvorilo populáciu ostrova približne 120-tisíc ľudí. Päťdesiattisíc amerických vojakov teda spôsobilo značný nárast. Potrebovali miesto na spanie, jedlo, čo vytvorilo obrovské požiadavky, vďaka ktorým si ekonomika poriadne polepšila a počas vojny sa tak z jedného z najchudobnejších národov, podľa západných európskych noriem, stal jeden z najrozvinutejších.
Potom, čo vojna skončila, Island odhodlaný na zachovanie svojej nezávislosť získanej v roku 1994 od dánskej vlády, vyzval amerických návštevníkov, aby opustili ostrov. USA žiadosť splnili, ale túžili udržať si vplyv nad územím takého strategického významu, čo zariadili tým, že krajina získala obrovské dotácie z Marshallovho plánu pomoci. Na rozdiel od väčšiny ich dostali, aj keď ostrov nebol v troskách, takže americké úrady museli trochu "upraviť" pravidlá. Finančné prostriedky pomohli ostrovu nielen postaviť továrne, ale aj urobiť reformy v sociálnom zabezpečení, vzdelávaní či v zdravotnej starostlivosti.
