CHICAGO/PRAHA - Katastrofu parníka Eastland pred sto rokmi, 24. júla 1915, v centre Chicaga na rovnomennej rieke neprežilo 844 ľudí, hlavne žien a detí, vrátane asi 220 osôb, ktoré mali svoje korene v Čechách a na Morave. Príčin nešťastia bolo niekoľko, ale tou hlavnou sa ukázala ľudská chamtivosť a ignorancia. Za najhoršiu tragédiu v chicagskej histórii nebol nikto potrestaný.
Nečakaný nález so zábermi z tragédie objavil začiatkom roka v chicagských archívoch študent miestnej univerzity Jeff Nichols. Boli v holandskom vojnovom spravodajskom týždenníku.
Plavby parníkom po jazerách boli v prvých desaťročiach 20. storočia lacným a populárnym spôsobom, ako utiecť z mizérie horúceho leta v rozpálenom dvojmiliónovom Chicagu. Spoločnosť Western Electric, ktorá zamestnávala 10 tisíc ľudí (najmä prisťahovalcov z východnej Európy) organizovala aj dvojdňové výlety pre svojich zamestnancov s rodinami. To osudné sobotňajšie ráno sa čakala účasť až 7000 osôb. Štyri prenajaté lode vrátane Eastlandu mali výletníkov dopraviť cez Michiganské jazero na piknik v Michigan City v Indiane. Natešení ľudía vo sviatočných šatách sa tiesnili v prístavisku už okolo pol siedmej ráno. Jemne vtedy mrholilo. O 6,40 pasažieri parníka, ktorý mal vyplávať ako prvý, začali nastupovať a loď naklonili vpravo bok. Po tom, čo dav prešiel na druhú stranu hlavnej paluby, efekt bol opačný. Prvý sklon na ľavú stranu sa ešte kapitánovi Pedersenovi podarilo narovnať zvolaním "všetci cestujúci vpravo bok". O 7,20 však už ľavobok opäť klesal, do parníka sa vplyvom toho dostala voda a o 7,30 sa Eastland prevrátil.
Parník kotvil medzi mostami v Clark Street a LaSalle Street na pravom brehu rieky. Z nábrežia celú katastrofu sledovali tisíce bezmocných divákov. Ešte tri minúty predtým, ako sa ľavobok lode zaboril do riečneho bahna asi šesť metrov pod hladinou, hrala kapela v podpalubí ragtime. Predok uviazol len necelých šesť metrov od brehu, zadok asi jedenásť metrov. Tí šťastnejší a zdatnejší z hornej paluby stačili ešte skočiť do vody a doplávať na breh. Pre mnohých ďalších sa však Eastland v priebehu niekoľkých okamihov stal smrteľnou pascou.
Tragédia väčšia ako Titanic: Pred 150 rokmi sa o nej mlčalo, loď vyplávala napriek poruche
Záchranári sa dostali na miesto nešťastia o niekoľko minút, mnohých pasažierov sa podarilo zachrániť pomocou hodených lán. Loviť topiacich sa snažili aj námorníci zo zvyšných parníkov a ľudia priamo na rieke z člnov. Bohužiaľ tým, čo sa nachádzali v podpalubí, väčšinou už nebolo pomoci. Voda na jednej a upchaté schody spanikárenými ľuďmi na strane druhej im nedala šancu prežiť. Mnohí sa tiež utopili v prudkých vlných, ktoré na rieke spôsobil prevrátený parník. Celkovo zomrelo 844 osôb, z toho 220 Čechov a okrem iného aj 22 úplných rodín.
Eastland mal povesť "kráľovnej rýchlosti" v oblasti Veľkých jazier, ale medzi zasvätenými sa ešte viac preslávil svojou nestabilnosťou. A to hneď od začiatku "služby" v roku 1903. Rôzne úpravy problémy vratkej lode nevyriešili a Eastland sa takmer prevrhol už v júli 1904. Povolenú kapacitu úrady postupne znižovali z 3300 pasažierov až na 1125. Len tri týždne pred osudným pokusom o vyplávanie zvýšil inšpektor Rober Reid nepochopiteľne povolený počet cestujúcich opäť až na 2500 osôb. "Jednomyseľne úsudok vyznel v ten zmysel, že vinu nesie zločinná nedbalosť, šlendrián a ziskuchtivosť," zhodnotil príčiny tragédie miestna dobová tlač.
Vyšetrovanie ukázalo, že Eastland vôbec nebolo schopný plavby a navyše bol preťažený. Oficiálne sa nalodilo asi 2570 ľudí, niektoré odhady však hovoria až o 3200 cestujúcich. K nestabilite lode paradoxne prispeli aj záchranné člny pridané na pravobok. Balančné nádrže, ktoré posilňujú stabilitu plavidla, boli v ten deň prázdne, lebo pumpy na ich naplnenie nefungovali. Pred súd sa postavili členovia posádky aj majitelia lode z firmy St. Joseph-Chicago Steamship. Stovky súdnych procesov sa tiahli vyše dvadsať rokov, ale potrestaný nebol nikto. Odvolací tribunál vždy rozsudky zrušil. Nespoľahlivý Eastland sa nakoniec dočkal ešte celkom slušnej kariéry. Po rýchlej oprave ho kúpilo americké námorníctvo, kde slúžil ako cvičné plavidlo pod novým menom Wilimette. Až v roku 1946 sa vydal na zaslúženú cestu do šrotu.
