WASHINGTON/PRAHA - Obdobie studenej vojny bolo sprevádzané nevyhlásenou kozmickou vojnou medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi. V pomyselnom závode najprv viac bodovali Sovieti, ktorí vyslali do kozmu prvú družicu i prvého človeka, Američania zasa ako prví pristáli na Mesiaci. Pred 40 rokmi sa ale súboj o vesmírnu nadvládu podarilo zmeniť v spoluprácu. V rámci sovietsko-amerického kozmického experimentu, ktorý sa začal 15. júla 1975, sa vo vesmíre o dva dni neskôr spojili americká kozmická loď Apollo a sovietska loď Sojuz.
Najsmutnejšia správa z úst slávneho fyzika: Slová Stephena Hawkinga, z ktorých mrazí!
Projekt Sojuz-Apollo odštartovala "kozmická" zmluva, ktorú v máji 1972 v Moskve podpísali americký prezident Richard Nixon a predseda Rady ministrov ZSSR Alexej Kosygin. Dovtedy používali Washington aj Moskva svoje vesmírne kroky ako bojové pole, ktoré odrážalo rivalitu. Nová zmluva tak sľubovala prielom v medzinárodnej spolupráci pri výskume a dobývaní vesmíru, ktorú projekt Sojuz-Apollo začal. Prvotným cieľom projektu Sojuz-Apollo bolo vyskúšať možnosti záchranných operácií vo vesmíre.
Veliteľom amerického Apolla sa stal trojnásobný astronaut Thomas Stafford, ktorého loď Gemini 6 sa v decembri 1965 na obežnej dráhe prvýkrát stretla s plavidlom Gemini 7. Spojovací modul pilotoval Donald Slayton. Tretím členom posádky bol Vance Brand. Sojuzu velil Alexej Leonov, prvý človek na svete, ktorý vstúpil do otvoreného kozmického priestoru (v marci 1965). Doplňoval ho Valerij Kubasov, ktorý v roku 1969 absolvoval prvý spoločný let lodí Sojuz 7 a Sojuz 8.
Pred štartom museli vedci na oboch stranách vyriešiť rad problémov, predovšetkým rozdielnu konštrukciu Apolla a Sojuzu. Sovieti napríklad lietali s kabínou naplnenou stlačeným vzduchom, zatiaľ čo Američania so stlačeným kyslíkom. Aby bolo možné obe zmesi prepojiť, musel byť znížený tlak vzduchu Sojuzu a postavený spojovací modul, v ktorom kozmonauti pri prechode z jednej lode do druhej strávili určitý čas nutný k aklimatizácii.
Posádky sa tiež museli naučiť jazyk kolegov, pretože komunikácia sa viedla v jazyku poslucháča - Američania hovorili rusky a Rusi anglicky. Navštevovali sa vzájomne v Houstone a v Hviezdnom mestečku, kde sa podrobne zoznamovali s konštrukciou oboch lodí a učili sa ich riadiť.
Prípravy trvali viac ako dva roky. Ako prvý odštartoval 15. júla 1975 o 13:20 SEČ z Bajkonuru Sojuz 19. Milióny ľudí mohli prvýkrát v televízii priamo sledovať štart sovietskej rakety. V ten istý deň o 20:50 hod SEČ sa z mysu Canaveral odlepilo aj Apollo 18. Na obežnej dráhe zaujali obe lode v stanovenej dobe východiskové pozície a začali sa pripravovať na spojenie. Spojovací manéver začal 17. júla o 13:54 SEČ, keď boli lode od seba vzdialené 1130 kilometrov. Spojenie sa podarilo na prvýkrát, o 17:12 SEČ. O tri hodiny si vo dverách spojovacieho modulu Stafford s Leonovom podali ruky.
Nasledovali vzájomné návštevy posádok, reportáže, spoločné jedlo, výmeny vlajok a darčekov. Posádky vykonali pokusy s UV žiarením, tavby kovov alebo umelým zatmením Slnka. Definitívne sa plavidlá rozpojovali 19. júla. Sojuz 19 pristál 21. júla 1975 o 11:51 SEČ pri Arkalyku v Kazachstane a Apollo 24. júla 1975 o 22:18 SEČ v Tichom oceáne neďaleko Havajských ostrovov. Misie boli úspešne zavŕšené.
Iba americká posádka mala menšie zdravotné problémy, pretože sa kvôli chybe pri pristátí nadýchala škodlivých plynov. Projekt Sojuz-Apollo mal začať hlbšiu spoluprácu oboch veľmocí. Ale prituhnutie v medzinárodnej politike, utajovanie techniky Sovietmi a ich snaha získať čo najviac informácií od druhej strany znamenala aj koniec vesmírnej spolupráce. Jedna expedícia však stačila na potvrdenie, že sa kozmické lode oboch krajín môžu na obežnej dráhe spojiť, a teda aj prípadná záchranná výprava je reálna.
Na ďalšie vesmírne spojenie si svet musel počkať dlhých 20 rokov. Vtedy sa spojil americký raketoplán Atlantis s ruskou orbitálnou stanicou Mir a spojením vzniklo najväčšie teleso, aké kedy ľudia vytvorili vo vesmíre.
