BRATISLAVA - Ak vás zaujímajú záhady, paranormálne javy či iné veci medzi nebom a zemou, potom vás určite poteší existencia jednej slovenskej skupiny, ktorá sa venuje lovu duchov. Jej členom sa už dokonca podarilo nazhromaždiť dostatok dôkazov o tom, že nejestvujú len živí a mŕtvi, ale aj niečo (alebo niekto) ďalšie a zatiaľ veľmi nepoznané.
Slovak Ghost Hunters je tím ľudí, ktorý sa zaoberá pátraním po paranormálnych javoch. Chodí na rôzne miesta a snaží sa získať nahrávku tajných bytostí. My sme porozprávali s vedúcim tímu Matejom Cíchom, aby nám priblížil činnosť skupiny a najmä dôkazy, ktoré majú ľudí presvedčiť o existencii duchov.
Topky: Kedy ste sa začali zaujímať o duchov, ako dlho Vás už oslovuje táto tematika?
Matej: Odmalička ma fascinovalo niečo tajomné, niečo také, po čom ľuďom chodí mráz po chrbte. Nechcel som byť ani hasičom ani kozmonautom. Najprv som chcel byť lovcom tornád. S odstupom času som sa začal zaujímať o paranormálne javy. Fascinovali ma knihy s touto tematikou, ale aj televízne programy. A samozrejme informácie na internete. Mojím snom bolo mať skupinu, svoj tím, ktorý sa zaujíma o to, čo ja. Na Slovensku niečo také chýba. A verím, že ľudia majú o to záujem, len im to treba ukázať.
Najznámejšia slovenská ufologička o paranormálnych stretnutiach
Máte osobné skúsenosti s prítomnosťou duchov, resp. nejakých nadprirodzených síl?
Osobné skúsenosti mám. Začalo to tým, že na našom vlastnom rodinnom dome sa diali všelijaké nevysvetliteľné veci. Padali obrazy, pukali sviečky a bolo cítiť mrazenie cez telo. Ako keby dačo pri vás stálo. A v noci, keď ste boli v posteli, mali ste pocit, že vás niečo sleduje. Moja ďalšia skúsenosť bola na vojenskom cintoríne, kde sa mi podarilo nahrať na diktafón hlas malého chlapca. Spočiatku som mal strach, ale vždy som v sebe pociťoval niečo, čo ma do toho tlačilo. Na tom vojenskom cintoríne som bol úplne sám. A hlas chlapca bol taký, ako keby stál hneď pri mne. Mojím ďalším miestom bol napríklad Slavín, kde sa mi ozvali na nahrávke Rusi. Zaujímavé veci som zažil aj na cintoríne vo Važci. Bol som tam dvakrát a zakaždým sa niečo prihodilo. Prvý raz sa mi ozval dosť razantne nemecký vojak. A to som tam bol sotva polhodinu. Druhýkrát som tam už bol aj cez noc a strávil som tam niekoľko hodín. Nahral som ďalšie hlasy a dokonca aj jedného Slováka.
Mám odtiaľ aj videozáznam, na ktorý som nahral orb, ktorý prešiel skrz mňa. Orb je vlastne duch, ktorý sa niekdy zobrazuje v podobe bielej gule. Mojou zatiaľ najúspešnejšou akciou, kde som už bol s vlastným tímom ľudí, bola návšteva bývalej psychiatrie v Pezinku. Od začiatku až do konca sa niečo dialo.
Hneď na začiatku sa nám ozval pacient, ktorý nám povedal, že tam býva. Potom sme zistili, že tam býva až deväť duchov. Ľudí z môjho tímu voľačo potiahlo za bundu a mňa dvakrát za bejzbalovú palicu, ktorú nosím kvôli bezpečnosti pri sebe.
Jedna kamarátka mi zas vravela, že jej dvojročné dieťa sa s niekým stále rozpráva. Tak ma zavolala a potvrdilo sa, že sa tam nachádza duch nejakej ženy.
V 13. sekunde je počuť ženský hlas
Od 10. sekundy je počuť ženský spev. Treba počúvať veľmi pozorne a hlasno
Čomu presne sa venuje vaša skupina SGH, v čom spočíva jej činnosť?
Slovak Ghost Hunters loví duchov. Nebavilo ma stále naháňať kamarátov či pôjdu alebo nepôjdu so mnou, lebo nie každý ma na to žalúdok. Chcelo to niečo poriadne, niečo, čo bude fungovať ako rodina. A nakoniec sa podarilo. Je nás teraz šesť, ktorí máme rovnakú záľubu.
Činnosť našej skupiny spočíva v tom, že ideme na dané miesto, kde strávime niekoľko hodín. Najlepšie v noci, keď je pokoj a človek sa môže plne sústrediť. Snažíme sa s duchom nadviazať kontakt. Najlepšie sú miesta, kde sa už niečo stalo, kde umierali ľudia, alebo sa stala tragédia. Čiže staré nemocnice, alebo miesta z druhej svetovej vojny. Raz by sme chceli navštíviť aj koncentračný tábor. Našim cieľom je nahrať ducha na diktafón alebo nakrútiť na kameru. A následne ukázať ľuďom, aby videli, čo sme zažili. Niekedy ide naozaj do tuhého a môže to byť nebezpečné.
Zaznamenali ste už nejaké podivné, nevysvetliteľné úkazy aj na Slovensku, príp. v zahraničí?
Okrem záhadných zvukov mám aj jednu veľmi zaujímavú fotku. Spravil som ju chvíľu po tom, ako som navštívil vojenský cintorín v Petržalke. Bol som vonku so psami, akurát mi prišiel aj z Anglicka špeciálny fotoaparát na fotenie duchov. A tak som skúsil odfotiť, čo sa deje za mnou. A na fotke sa ukázalo, že niečo ide za mnou. Boli to nejaké nohy.
Ďalší zážitok mala moja priateľka u mňa doma. Jeden večer sme pozerali film a sedeli sme na gauči v obývačke. A priateľka sa otočila dozadu, aby sa pozrela do kuchyne a vtom začala kričať. Videla stáť v kuchyni chlapa v kabáte a s klobúkom. Môže sa totiž stať, že si ducha dovediete aj domov. A mne sa to pravdepodobne podarilo. Človek sa musí nad to povzniesť, lebo inak hrozí, že vás to pohltí. Treba si udržať chladnú hlavu. Preto mám v tíme ľudí, ktorí to dokážu. Nie sme žiadna sekta, len hľadáme a zaznamenávame duchov. Niekedy sa môže aj stať, že vám duch povie dokonca svoje meno. A vy ho potom nájdete niekde v záznamoch, že zomrel pred sto rokmi.
Ako reaguje na vašu skupinu okolie?
Je to také všelijaké, u nás sa o tejto tematike príliš nehovorí. Ľudia buď veria alebo nie. S pomocou našej skupiny SGH sa chceme dostať do povedomia ľudí. Ľudia milujú tajomno a my to chceme ukázať. Skutočnú realitu.
