SARAJEVO - Alen Muhić z východobosnianskeho mesta Goražde by našiel veľa dobrých dôvodov pre to, aby nenávidel svet a svoj osud. Dvadsaťdvaročný mladík by mohol pokojne preklínať matku, ktorá ho porodila, aj otca, ktorý ho počal. Nič z toho ale nerobí, píše chorvátsky denník Slobodna Dalmacija.
Na prvý pohľad je Alen veselý mladík, ale len do chvíle, kedy sa zverí so svojím životným príbehom. Narodil sa 20. februára 1993 vo vojnovej nemocnici v Goražde (mesto plné utečencov bolo v tom čase v obkľúčení bosnianskosrbských síl) mladej moslimskej matke z neďalekej Foči. Tú na jeseň predchádzajúceho roka znásilnil jej sused, srbský vojak menom Radmilo Vukovič. Aj meno Alenovej matky je známe, ale nesmie sa zverejniť. Žije totiž v Spojených štátoch ako chránený svedok.
Alen ju nikdy nepoznal. O dieťa, ktoré vzišlo zo znásilnenia, totiž nestála, na potrat už ale po jej príchode do Goražde bolo neskoro. Novorodencovi nedala meno a odmietala ho aj dojčiť, nechcela si vytvoriť citový vzťah k "večnej pripomienke" svojho znásilnenia. A lekárom hovorila, že by plačúce bábätko najradšej zadusila. Tak veľká bola trauma, ktorú prežila. O dieťa sa tak prvé mesiace starali lekári a sestry.
Čoskoro však do chlapcovho života vstúpil Muharem Muhić, vrátnik v nemocnici, vďaka ktorému dnes dokáže žiť bez nenávisti k rodičom. Najprv si bral Alena každý deň popoludní domov a keď začali kolovať chýry, že Alena odvezie Červený kríž, priviedol ho domov nastálo, k manželke a dvom dcéram. Chlapec tak konečne dostal meno i priezvisko.
V médiách sa o Alenovom osude písalo prvýkrát už v roku 1996, keď mal tri roky. Vtedy to ale ešte nechápal a jeho adoptívny otec tvrdil, že chlapcovi povie pravdu o jeho pôvode, keď bude mať osemnásť rokov. "Ty smraďoch, si adoptovaný, mama ťa odložila. Si bastard," vmietol mu v desiatich rokoch do tváre chlapec zo susedstva. Alen vtedy utiekol domov, kde mu Muharem povedal pravdu o jeho pôvode.
Pár mesiacov po tom sa Alen stal prvýkrát filmovou hviezdou, vďaka filmu sarajevského režiséra Šemsudina Gegiča. Ten neďaleko chaty Alenovej adoptívnej rodiny nakrúcal dokument o vojne, keď k nemu prišiel malý chlapec a drzo prehlásil: "To, čo robíš, nie je zaujímavé, ja mám pre teba lepší film!" Gegić nakoniec nakrútil dokument o Alenovi, za ktorý získal množstvo ocenení.
Film mal aj menej príjemné dôsledky; bosnianske úrady kvôli nemu obžalovali chlapcovho biologického otca z vojnových zločinov. Zo súdu odišiel Radmilo Vukovič s päťapolročným trestom, ale po tom, ako chlapca uznal za vlastného, mu bolo väzenie odpustené. S jedinou podmienkou - musel sľúbiť, že keď bude Alen chcieť, stretne sa s ním. Vukovič ale sľub nikdy nesplnil. Alen pritom o stretnutie s biologickými rodičmi veľmi stál a pomôcť mu v tom mal opäť Gegić. V druhom dokumente mladík pátral po matke aj otcovi, dostal sa ale do kontaktu len s matkinou sestrou. Teta mu vyrozprávala príbeh mladej ženy, dnes žijúcej v USA, ktorá dala život dieťaťu, ktoré ale radšej odvrhla, aby sa zbavila ťažkých spomienok. Alenov otec žije oveľa bližšie, ani s ním sa ale mladý muž nestretol. "Keď sme sa objavili pri jeho dverách, zrazu nebol doma. Niekto mu musel prezradiť, že chceme prísť," opísal nepodarenú návštevu režisér Gegić. Podľa jeho slov Vukovič čoskoro nato predal dom a odsťahoval sa nevedno kam.
"Nemôžem odsúdiť to, čo urobila moja matka. Neviem, prečo ma odložila, ale vďaka filmu som veľa vecí pochopil," hovorí dnes Alen. Na adresu svojho biologického otca je ale oveľa prísnejší. "Nechcem nikoho nenávidieť, ale každý sa musí zodpovedať zo svojich zločinov, teda aj on. A jeho konanie budem vždy odsudzovať, pre mňa je vojnový zločinec. Rovnako ako každý, kto vykonal niečo podobné, nech to je moslim, Srb alebo Chorvát," hovorí odhodlane.
Dnes žije Alen v rodnom Goražde, kde pracuje ako sanitár v rovnakej nemocnici, kde pred 22 rokmi prišiel na svet. "Vďaka Bohu mám otca Muharema, on a jeho žena Advija sú moja pravá rodina," skonštatoval. A jeho príbeh má dokonca aj čiastočný happy end. Po tom, čo sa dozvedela o synovom pátraní a filme, ozvala sa z USA i jeho biologická matka, ktorá by chcela v máji prísť do Bosny. "Neviem, ako to celé dopadne, mám z toho zmiešané pocity. Čakám, že mi zavolá a rozumiem tomu, že na takéto rozhodnutie treba veľkú vnútornú silu. Ľahké nebude ani samotné stretnutie," uzatvára svoj životný príbeh Alen.
