SCHÖNHAUSEN - Keď v septembri 1862 nastupoval do úradu, sľúbil pruský ministerský predseda Otto von Bismarck, že zjednotí Nemecko krvou a železom. Na dosiahnutie tohto cieľa nakoniec potreboval necelých deväť rokov, počas ktorých Prusko zviedlo tri víťazné vojny. Bismarck sa tak stal prvým kancelárom jednotného Nemecka a jedným z najvýznamnejších európskych politikov 19. storočia. Od narodenia "železného kancelára" uplynie 1. apríla 200 rokov.
Európske územie, zhruba ohraničené na západe Francúzskom a Švajčiarskom a na východe Maďarskom a Poľskom, bolo od stredoveku rozdrobené na desiatky väčších či menších kráľovstiev, vojvodstiev a kniežactiev. Rozhodujúci vplyv nad touto voľnou konfederáciou zvanou Nemecký spolok malo Rakúsko, ktoré však v polovici 19. storočia získalo konkurenciu v podobe hospodársky i vojensky stále silnejšieho a sebavedomejšieho Pruska.
Pruský ministerský predseda Bismarck spočiatku dúfal, že presvedčí Viedeň, aby sa vzdala svojho vplyvu v Nemeckom spolku výmenou za pruskú podporu habsburských záujmov v severnom Taliansku a na Balkáne. Rakúsko však o takýto obchod nejavilo záujem, a tak Bismarck dospel k záveru, že zjednotenie Nemecka pod pruským vedením bude vyžadovať použitie sily. Sám napokon v jednom prejave po vymenovaní do čela vlády vyhlásil, že "veľké otázky doby nie je možné rozhodnúť rečami, ale železom a krvou".
Do vojny proti Dánsku v roku 1864 ešte vyrazili pruskí a rakúski vojaci spoločne. O dva roky neskôr sa už ale armády oboch stredoeurópskych mocností postavili proti sebe pri Hradci Králové. Víťazom jednej z najkrvavejších bitiek 19. storočia sa stalo Prusko, ktoré si tak zabezpečilo kontrolu nad budúcnosťou Nemecka.
Poslednú, avšak významnú prekážku na ceste k nemeckému zjednoteniu predstavovalo Francúzsko. Bismarckovi nedalo veľa práce vyprovokovať v roku 1870 Paríž na začatie vojny. Po tom, čo francúzska armáda utrpela ponižujúcu porážku, bolo 18. januára 1871 na zámku vo Versailles slávnostne vyhlásené jednotné Nemecké cisárstvo a Bismarck sa stal jeho prvým kancelárom.
Otto von Bismarck sa narodil 1. apríla 1815 v typickej rodine pruských vidieckych šľachticov. Po štúdiách práv krátko vstúpil do štátnej služby, ale oveľa väčšie uspokojenie mu podľa jeho spomienok prinášal pokojný život statkára v Predpomoransku. V politike sa Bismarck začal angažovať pomerne neskoro; vo svojich 32 rokoch bol zvolený do dolnej komory pruského snemu, kde sa preslávil ako radikálny odporca snáh o liberalizáciu politických pomerov v krajine. Odmenou za lojalitu k monarchii v revolučnom roku 1848 získal Bismarck kreslo v spolkovom sneme.
Koncom 50. rokov 19. storočia vstúpil Bismarck do diplomatických služieb. Najprv pôsobil ako pruský vyslanec v Rusku, neskôr vo Francúzsku. Koncom leta 1862 ho však kráľ Viliam povolal späť do vlasti a postavil do čela vlády. Pruským ministerským predsedom zostal Bismarck s jednou krátkou prestávkou až do roku 1890.
Ako prvý nemecký kancelár sa Bismarck preslávil bojom proti politickému vplyvu katolíckej cirkvi a najmä proti sociálnym demokratom. V šírení ľavicových ideálov videl Bismarck nebezpečenstvo, až nakoniec v roku 1878 nechal zakázať spolky presadzujúce sociálnodemokratické či komunistické požiadavky. Zároveň sa snažil ľavicu oslabiť zavádzaním sociálneho zákonodarstva. Tak sa teda stalo, že pod vedením konzervatívneho kancelára bolo v Nemecku zavedené napríklad zabezpečenie v starobe či poistenie pre prípad úrazu.
Hoci Bismarck sebavedomo vyhlásil, že "my Nemci sa bojíme Boha, ale inak nikoho iného na svete", snažil sa presadzovať záujmy svojho národa diplomatickými prostriedkami, nie za použitia zbraní. V lete 1878 dokonca v Berlíne usporiadal medzinárodný mierový kongres, na ktorom v úlohe "čestného makléra" zabránil vojne medzi Rakúskom a Ruskom.
V roku 1888 nastúpil na nemecký trón cisár Wilhelm II., s ktorým starnúci Bismarck nedokázal nájsť spoločnú reč. V marci 1890 preto rezignoval na post pruského ministerského predsedu aj nemeckého kancelára. Zvyšok života prežil s pocitom horkosti. Zomrel 30. júla 1898 vo veku 83 rokov.
