SIBÍR – Izolácia je niečo, po čom určitá skupina ľudí túži, no iná sa tejto formy trestu desí. Čo by ste robili, ak by ste sa ocitli absolútne odstrihnutý od života niekde v sibírskej tajge? Medzi medveďmi a vlkmi, v hustom lese, kde počuť len divokú a ľadovú rieku, ktorá sa na jar vyvalí z koryta a zaplaví údolie – tam sa odohral neuveriteľný príbeh jednej silnej ruskej rodiny.
V roku 1978 sa na Sibír, do oblasti bohatej na nerastné suroviny, no o to nehostinnejšej, vybrala skupina geológov. Ich vrtuľník hľadajúc miesto na pristátie práve letel nad husto zalesnenou a neprebádanou oblasťou, ktorou preteká prítok Jeniseja, rieka Abakan. V Minusinskej kotline pri juhosibírskej magistrále zrazu zbadali čistinu vklinenú medzi borovice a smrekovce s tmavými brázdami, ktoré boli dôkazom ľudskej činnosti.
Viac ako 240 kilometrov od najbližšej dediny tak experti poverení hľadaním železnej rudy objavili rodinu, ktorá bola úplne odrezaná od sveta viac ako 40 rokov! Neopísateľne špinavý dom studený ako pivnica postavený z kôry, borovicového dreva a orechových škrupín pospájaný zemiakovými šupkami, obývali piati členovia jednej rodiny. Tí však boli z návštevy cudzincov poriadne vystrašení.
Hysterickí, no zvedaví
Po pár hodinách otec s dvoma dcérami predsa len vyšiel von. Od delegácie "ľudí" však odmietol všetko – chlieb, čaj či džem. Otec ovládal jazyk celkom obstojne, no dcéram bolo ťažko rozumieť. Ich reč poznačená rokmi izolácie pripomínala vrčanie. Trvalo niekoľko návštev, kým sa geológovia dozvedeli niečo o rodinnej histórii. Muž v dome sa volal Karp Lykov, čoskoro odhalil, prečo žije s rodinou hlboko v sibírskej tajge – bol členom ortodoxnej fundamentálnej ruskej pravoslávnej sekty.
Táto sekta bola prenasledovaná ešte v 17. storočí, no pre Lykova čas nehral úlohu. Kvôli potýčke s obchodníkom niekedy začiatkom minulého storočia, sa rozhodol ukryť pred „moderným Ruskom“. Najprv sa len vyhýbal spoločnosti, no keď moc prevzali boľševici, utiekol s rodinou na Sibír, aby sa vyhol prenasledovaniu. Lykovovho brata potom v roku 1930 zastrelili na okraji dediny, v ktorej žili, čo bol definitívny dôvod pre útek do lesa.
Útek do divočiny
Karp zobral manželku Akulinu, syna Savina (vtedy 9) a dcéru Nataliu (vtedy 2), semená niektorých plodín a v roku 1936 akoby zmizol z povrchu Zeme. V roku 1940 sa do rodiny narodil Dmitrij a o tri roky neskôr Agafia. Dva najnovšie prírastky nikdy v živote nevideli iného človeka ako svoju najbližšiu rodinu. Jediný opis okolitého sveta mali deti od rodičov. Čítať si mohli len modlitebné knižky a starobylú rodinnú Bibliu. Akulina ich naučila čítať a písať pomocou naostrenej bazovej kôry namočenej do šťavy zimolezu a tušu.
Ako sa rodine "podarilo" ostať tak dlho v úplnej izolácii? Cesta pešo, ako aj plavba loďou po Abakane, je prekvapivo náročná. Sám Lykov povedal, že prešli 250 kilometrov bez toho, aby stretli inú ľudskú dušu. Napriek tomu, o rodinu sa musel postarať. Vystačili si s vlastnými zdrojmi, z brezovej kôry si vyrábali primitívne topánky, oblečenie "šili" z konopnej tkaniny. Lykov so sebou celú cestu ťahal kolovrátok, dokonca aj niekoľko hrncov, tie však hrdza prežrala naskrz. Museli tak začať používať bazovú kôru, čo však vôbec nebolo ideálne. Kým sa s ňou nad ohňom naučili ako-tak pracovať, podstatnú čas ich stravy tvorili zemiakové placky s ražou. Tajga im však ponúkla aspoň čučoriedky, maliny a píniové oriešky.
Konečne mäso!
Až koncom 50.-tych rokov sa však jeho ešte nedospelému synovi Dmitrijovi podarilo do pasce chytiť prvé zviera. Dovtedy, bez luku či zbrane, zvykol Lykov prenasledovať korisť až do úmoru, síl nebolo veľa, keďže často a dlho takmer hladovali. Rodina v podstate prežila iba vďaka malej úrode raže a zemiakov, ktorú poctivo chránili plotom aj pred hrabošmi. Avšak, tieto "pekné časy" netrvali dlho. V roku 1961 snežilo ešte aj v júni. Mráz zabil všetko v ich chudobnej záhradke, preto sa na jar v kritických chvíľach obetavá matka Akulina rozhodla rozdeľovať svoju porciu jedla deťom.
Dlho to nevydržala, matka štyroch detí čoskoro potom zomrela. Novou "matkou" sa stala Natalia, varila a šila. Onedlho však najstarší z Lykovcov čelil inému problému. Vo svojich osemdesiatich rokoch musel rozmýšľať o budúcnosti, zodpovednosť za rodinu mal prevziať Savin. Jeho najstarší syn bol silno veriaci, no pomerne krutý človek, ako povedal sám Karp. Vedel, že časom by nastal rozkol medzi Savinom a dvoma najmladšími deťmi, nezvyčajne talentovanou speváčkou Agafiou a Dmitrijom, medzi geológmi obľúbenému vďaka svojmu prekvapivo trefnému ironickému humoru.
Talentované a inteligentné deti
Všetky deti boli inteligentné, Agafia sa navyše rada zapájala do tvrdej práce. Pivnicu hĺbila ešte aj pri mesačnom svite. Na otázku, či sa nebála byť sama v noci mimo domu, uprostred divočiny, jednoducho odpovedal: „A čoho by som sa tu mala báť?“. Dmitrij zase poznal okolie ako vlastnú dlaň, bol mimoriadne zručný, možno práve preto sa najrýchlejšie a najprirodzenejšie stotožnil s modernými technológiami. Keď rodinu konečne presvedčili, aby navštívili aspoň sovietsky tábor, veľmi rýchlo pochopil na čo slúži kotúčová píla.
Napriek všetkému, jediné, čo podľa ich vlastných slov rodine skutočne chýbalo každý deň počas 40 rokov, bola soľ. Rozprávka Soľ nad zlato tak zrejme skutočne hovorí pravdu, Karp nazval život bez soli tým „skutočným mučením“. Nakoniec však predsa len boli vďační aj za iné veci, od geológov si zobrali príbor, obilie, papier a ceruzku, vrcholom bola baterka. Najcennejšie boli ale rady o bobuliach a iných stráviteľných plodinách v okolí, o ktorých im povedal jeden z geológov, zrejme najbližší priateľ rodiny, Yerofei Sedov.
Tvrdohlavá hlava rodiny
Lykov odmietol inú pomoc, nechcel ísť ani na vyšetrenia do nemocnice, ani bližšie k civilizácii. Na jeho tvrdohlavosť však doplatili všetci, tento príbeh nemá šťastný koniec. V roku 1981 zomreli tri zo štyroch Lykovových detí. Na jeseň pár dní po sebe umreli Savin aj Natalia, zrejme na zlyhanie obličiek v dôsledku nedostatočnej stravy. Dmitrij zomrel na zápal pľúc, ktorý dostal od svojich nových priateľov. Odmietol snahu geológov dostať ho do nemocnice, nechcel opustiť rodinu. „Muž žije pre čokoľvek, čo mu Boh dáva,“ povedal tesne pred smrťou.
Karp s Agafiou si s pomocou nových znalostí prestavali zrub, no z krutého a nehostinného prostredia nikdy neodišli. Karp zomrel presne 27 rokov po svojej manželke, na deň presne – 16. februára 1988. Agafia ho pochovala v horách. Teraz má táto neuveriteľne odvážna a po otcovi zrejme tvrdohlavá žena viac ako 70 rokov, no stále žije sama, vysoko nad riekou Abakan, ako skutočné dieťa sibírskej tajgy.
O nezvyčajnom živote jej rodiny rozpráva kniha Stratení v tajge, ktorú napísal novinár Vasiľ Peskov.
