MOSKVA - Ruský chirurg Leonid Rogozov bol členom šiestej sovietskej expedície do Antarktídy. Do februára 1961 sa dvanásťčlennej skupine podarilo postaviť polárnu stanicu Novolazarevskaja a zostávalo jej pripraviť sa na nevľúdne zimné mesiace. Koncom apríla ale Rogozova začali sužovať bolesti brucha a on si bol istý, že má zápal slepého čreva. Bol jediný lekár výpravy, ďalšia loď mala doraziť o rok a záchranný let nebol kvôli snehovým búrkam možný. Rogozov sa teda rozhodol, že sa bude operovať sám. Príbeh svojho otca rozprával britskej stanici BBC Rogozovov syn Vladislav.
Otec si vraj bol vedomý, že ak mu apendix praskne, bude to znamenať takmer istú smrť. "Musel dostať slepé črevo von a bol na to sám. Nevedel, či je to vôbec v ľudských silách," hovorí Vladislav.
Bola studená vojna a veliteľ stanice si nedovolil sám rozhodnúť, pre operáciu si teda vyžiadal povolenie z Moskvy. Neúspech alebo smrť polárnika by vrhla negatívne svetlo na sovietsky antarktický program a o to nikto nestál. "Nespal som celú noc, bolí to ako čert. Mojou dušou sa rúti snehová búrka a vyje ako 100 šakalov ... Nemám inú možnosť, než sa operovať sám. Je to takmer nemožné, ale nemôžem len založiť ruky a vzdať sa," napísal si Rogozov do denníka.
Celú akciu si dopodrobna premyslel a kolegom pridelil osobitné úlohy pre prípad, že by omdlel či nemohol zákrok sám dokončiť. Vybral si dvoch mužov ako asistentov, ktorí mu budú podávať nástroje, svietiť a držať zrkadlo. V miestnosti bol aj riaditeľ stanice pre prípad, že by tí dvaja omdleli.
Pretože celková anestézia nepripadala do úvahy, použil len miestne anestetikum pre znecitlivenie brušnej steny. Nič ďalšie sa robiť nedalo, pretože sa Rogozov musel udržať v bdelosti. "Úbohí asistenti. Keď som sa na nich pozrel naposledy, boli belší než to, čo mali na sebe. Mal som tiež strach, ale akonáhle som vzal do ruky ihlu s novokainom, prešiel som do operačného režimu a nič iné som nevnímal," napísal Rogozov neskôr.
Nápad, že využije obraz v zrkadle, sa neosvedčil a lekár pracoval radšej po hmate. Ku koncu zákroku skoro stratil vedomie. Po každých piatich minútach si doprial niekoľkosekundovú prestávku. Keď sa konečne dopracoval k prívesku slepého čreva, zistil, že už začalo černieť. "Znamenalo to, že ešte tak deň, a mohlo prasknúť. Začalo mi spomaľovať srdce, prestával som cítiť ruky. Pomyslel som si, že to skončí zle," opísal krízovú chvíľu Rogozov. Ale vedomie ho neopustilo a po takmer dvoch hodinách operáciu posledným stehom dokončil. Potom ešte dohliadol na umytie nástrojov a miestnosti a až potom si vzal antibiotiká a uspávajúce prostriedky. O štrnásť dní sa vrátil k svojim povinnostiam.
Nasledovala ale iná kríza, pretože loď, ktorá mala priplávať a skupinu v apríli 1962 odviezť, sa nemohla kvôli dlhému obdobiu zlého počasia dostatočne priblížiť. Rogozov začal ľutovať, že sa do antarktického podniku vôbec zapojil a že v nehostinnej pustatine stráca roky života a lekárskej praxe. Nakoniec skupinu evakuovali letecky a Rogozova v Rusku vítali ako hrdinu.
Sovietska propaganda jeho príbeh využila a Rogozov bol porovnávaný s Jurijom Gagarinom, ktorý čoby prvý človek letel do vesmíru len 18 dní predtým, ako sa Rogozov sám operoval. "Bolo ľahké ich porovnávať. Mali obaja 27 rokov, pochádzali z robotníckych rodín a obaja urobili niečo, čo pred nimi nikto iný nedokázal," hovorí v rozhovore jeho syn Vladislav. Rogozov sa ale hneď po návrate vrátil k práci v nemocnici a na verejnosti sa veľmi neobjavoval.
Niektoré štáty, ako napríklad Austrália, teraz posielajú do Antarktídy výskumníkov jedine po absolvovaní kurzu apendektomie. Niektorí odborníci presadzujú, aby sa zákrok naučili tiež astronauti, ktorí budú vyslaní na Mars alebo na Mesiac. Vladislav si vybral z otcovho príbehu vlastný odkaz: "Ak sa ocitnete v zúfalej situácii a všetko je proti vám, aj keď ste v tom najnepriaznivejšom prostredí, nevzdávajte sa. Verte sami v seba a bojujte o svoj život."
