BERLÍN - Adolfa Eichmanna postavili pred súd za masové vraždy v roku 1961 v Izraeli. Tvrdil, že proti Židom nič nemal a iba nasledoval rozkazy. Myslel si, že súd ho omilostí, ale prerátal sa. Desiatky rokov neskôr našla nemecká historička v archívoch usvedčujúce dôkazy proti riešiteľovi „židovskej otázky".
Mohol byť tento vysoký kostnatý muž skutočne zodpovedný za smrť šiestich miliónov Židov v plynových komorách? To si v duchu hovorili sudcovia, keď sa Adolf Eichmann počas procesu dvakrát odvolal, kým ho v roku 1962 obesili. Eichmanna Hitler poveril správou židovských vecí pre Tretiu ríšu. Podľa vlastných Eichmannových slov, ktoré predniesol verejnosti, však bol len byrokratom a malým kolieskom vo vražednom stroji Hitlerovho nacistického režimu, uviedol Daily Mail.
Eichmanna chytili agenti Mossadu v Argentíne, kde sa po vojne ukrýval. V čase jeho dolapenia neboli ešte podrobnosti holokaustu verejnosti detailne známe, preto súdny proces sledovali milióny ľudí. Portrét bezcharakterného nasledovateľa rozkazov vytvorila aj nemecká filozofka Hannah Arendtová. Tvrdila, že nebol psychopatom ani sociopatom, ale tzv. reprezentantom „banality zla“. A mnohí historici tejto téze uverili, dnes však museli pozmeniť názor.
Ukázalo sa, že Eichmann bol fanatickým nasledovateľom Hitlerovej rasistickej ideológie. Ešte pred svojím uväznením plánoval vydať knihu, v ktorej by odôvodnil genocídu Židov. Z novoobjavených skutočností nemeckou historičkou Bettinou Stangneth vyšlo na povrch, čo zamýšľal Adolf Eichmann počas svojho exilu v Argentíne. Na základe stoviek listov a jeho vlastných spisov roztrusených po archívov sa historičke podarilo zrekonštruovať obsah desiatich rokov, ktoré Eichmann strávil na „slobode“.
Predstieral, že sympatizuje so Židmi
Predtým, ako sa stal posadnutý tzv. konečným riešením židovskej otázky, bol predavačom na benzínovej pumpe, ktorý v roku 1932 vstúpil do SS, kde sa rýchlo vyšvihol. Od začiatku sa však cynicky vydával za priateľa Židov. Povrchne sa učil hebrejčinu a niektorých židovských vodcov sa snažil presvedčiť, že je liberálne zmýšľajúci. V tej istej dobe sa však stal prívržencom antisemitskej propagandy a pomáhal gestapu pri výsluchoch. V roku 1937 sa stal nacistickým expertom na židovskú otázku.
Keď Židia zomierali v plynových komorách, Eichmann bol vo svojom živle. V Maďarsku dohliadal na deportácie Židov. Do koncentračného tábora odtiaľ vyviezli asi 400-tisíc ľudí. „Bol to úspech, ktorý sa už nikdy predtým ani potom nepodarilo zopakovať,“ chválil sa svojím veľkých úlovkom pred argentínskymi priateľmi. „Na moju počesť by mala Budapešť postaviť pomník,“ vyhlásil.
Žiadny detail masového vyhladzovania si nechcel nechať ujsť. Pravidelne kontroloval, či „nacistický stroj“ pracuje na plné obrátky. Jednej svojej kolegyni raz prezradil, že „Hitler ho chcel urobiť svetovým komisárom Židov.“ Aj vtedy, keď nemecko jednoznačne prehrávalo vojnu, jeho fanatizmus sa nedal zstaviť. Heinrich Muller, šéf gestapa, poznamenal: „Keby sme mali 50 Eichmannov, vyhrali by sme vojnu.“
Keď sa blížil pád Tretej ríše, u Eichmann prevážil pocit sebazáchovy a hneď, ako to bolo možné, pomocou falošných dokladov a prvej spojky sa usadil na severe Nemecka v odľahlej zalesnenej oblasti, kde pracoval ako farmár s kurčatami a králikmi. Počas tohto obdobia ho striasala hrôza z predstavy, že by niekto odhalil jeho identitu. Ale mal šťastie. V roku 1950 sa mu podarilo utiecť do Argentíny, kde žil ako Ricardo Klement, keď ho tam prijali nacistickí kamaráti.
Po tom, ako sa usadil ďaleko od lovcov nacistov, odhodlal sa na riskantný čin. Dal poslať po svoju manželku a troch synov, ktorých nevidel šesť rokov. Napriek tomu, že všetci traja opúšťali Nemecko s priezviskom Eichmann, nikto ich nezadržal. V tom istom roku obdržala nemecká spravodajská služba podrobný tip o tom, kde a s akým menom sa Eichmann ukrýva. Keby si niekto z nich dal tú námahu, Eichmann by bol veľmi rýchlo odhalený.
Oficiálne nemecké dokumenty o Eichmannovi sú doteraz prísne tajné. Možno obsahujú odpoveď, prečo Eichmanna nezadržali skôr. Bettina Stangneth sa domnieva, že spis obsahuje mená bývalých mocných nacistov, ktoré mali ostať utajené, a ktoré by vyvolali škandál.
Tajný otvorený list
Medzičasom sa Eichmann zabýval v Argentíne a nemal problém otvorene hovoriť o svojej minulosti pred priateľmi. O to viac bol prekvapený, keď ho potom zadržali a postavili pred súd. Podľa slov jeho syna bol však presvedčený, že nedostane krutý trest: „Myslel si, že by ho mohli prepustiť do štyroch až šiestich rokov.“
Na radu svojich kamarátov začal Adolf Eichmann písať otvorený list kancelárovi Adenauerovi s tým, že bude publikovaný pod jeho vlastným menom. Až doteraz však ležal jeho 107-stranový rukopis takmer bez povšimnutia v archíve! Jeho obsah bol vzdorovitý a bezcitný. Tvrdil, že skutočnými obeťami boli Nemci. Nikto podľa neho nesúdi vrahov 7 miliónov padlých nemeckých vojakov. Sťažoval sa, že ľudia ako on musia žiť pod falošným menom vo vyhnanstve a pritom by ich mali oslavovať ako hrdinov.
Celý otvorený list postupne naberá čoraz šialenejší rozmer. Len vďaka tomu, že mal veľmi dobrých kamarátov z radov bývalých nacistov, ktorí si želali znovuzrodenie Ríše, dostal po vojne šancu. Bol presvedčený, že ľudia medzi sebou bojujú o svetové zdroje a len Nemci sú predurčení k tomu, aby vyhrali poslednú rozhodujúcu bitku.
Židov považoval Eichmann len za materiál, podobne ako vrecia múky alebo hospodárske zvieratá. „Už ste niekedy videli 25 000 ľudí pohromade? Nakladanie vlaku je ošemetná vec, podobne ako nakladanie vriec múky alebo dobytka. A ešte oveľa ťažšie je to s ľuďmi, keď ich chcete spočítať,“ spomínal svojim priateľom Eichmann, ktorý židovské pochody smrti v mraze na konci vojny označoval za „židovské treky“ a „najelegantnejšiu cestu smrti“. „Áno, niektorí zomreli, ale nemôžete urobiť omeletu bez roztĺkania vajec,“ chladne poznamenal Eichmann.
Neprejavil žiadnu ľútosť
Jedného dňa, po dohadoch a počte zavraždených Židov, sa rozhodol predniesť prejav v dome svojho priateľa s takýmto obsahom: „Nič neľutujem. Celkom úprimne musím povedať, že ak by sme zničili 10,3 miliónov, bol by som spokojný. Zneškodňovali sme nepriateľa.“ Eichmann dokonca obviňoval nacistov za to, že nezabili viac Židov. Keď prestal so svojím monológom, vtedy ešte ako „farmár“ v Nemecku, jeho priateľ bol taký ochromený, že sa nezmohol na slovo. Jeho starí nemeckí kamaráti sa mu postupne začali vyhýbať. Keď však potom sledovali jeho súdny proces, museli sa neveriacky chytať za hlavu.
Eichamann na súde pokorne prehlasoval, že proti Židom nič nemal a iba poslúchal rozkazy. Po objavení spisov, ktoré ležali roky zabudnuté v archíve, už nikto nemá dôvod pochybovať, že Adolf Eichmann sa pred súdnym tribunálom stal majstrom pretvárky.
