MNÍCHOV – Oslavné salvy, šampanské a Pakt, ktorý pred 76 rokmi podpísali lídri štyroch svetových mocností, mal podľa prvotných naivných predstáv v Európe utužiť mier a uspokojiť dobyvačné ambície Hitlera. V skutočnosti bol pakt jedným z krokov, ktoré viedli k rozpútaniu druhej svetovej vojny. Hoci bola dohoda precedensom porušenia medzinárodných pravidiel, dodnes je jej platnosť sporná. Odborníci sa však zhodujú, že to bola posledná šanca pre Západ, aby spoločne so Sovietskym zväzom porazili Hitlera a zabránili masakru, ktorý uvrhol Európu a neskôr svet do jednej z najtemnejších etáp dejín.
Mníchovská dohoda, pakt, zrada alebo riešenie československej otázky. „Dohoda o nás bez nás“ a politika ústupkov voči Hitlerovej mocenskej expanzii. Nemecký kancelár a nacistický vodca Adolf Hitler inicioval v noci z 29. na 30. septembra 1938 v Mníchove podpísanie dohody, ktoré odkrojilo tretinu územia Československa a zmenilo historický kontext. Keď nadšený sudetský dav vítal vojakov wermachtu, ešte netušil, že na jeho územie s nimi vstupuje jeden z najväčších vojnových konfliktov 20. storočia.
Diktát, ktorý podpísali zástupcovia svetových mocností, mal podľa plánov Hitlera jasnú víziu. Ani po anexii Rakúska sa Hitler neprejedol svojej moci a potreboval mať pod kontrolou aj územie demokratického Českoskovenska, ktoré bolo v tom čase vyspelou priemyselnou oblasťou, a ktorého pohraničie obývali asi tri milióny nemecky hovoriaceho obyvateľstva.
Hitler sa rozhodol, že Sudety budú jeho bez toho, aby prizval na rokovania česko-slovenskú stranu. Svoju snahu obhajoval pod zámienkou etnického sebaurčenia Nemcov a tým, že Versailleský systém Nemecku po prvej svetovej vojne určil príliš tvrdé sankcie – Hitler teda požadoval ústupky.
Plán obsadenia prebehol bez odporu. Predstavitelia štyroch veľmocí: za Britániu Neville Chamberlain, za Taliansko Benito Mussolini a francúzsky predseda vlády Edouard Daladier spolu s Hitlerom, podpísali 30. septembra 1938 po polnoci Mníchovskú dohodu, osem bodov, ktoré rozhodli o odstúpení česko-slovenského pohraničia Nemecku. Hitler zároveň ubezpečil britského diplomata, že po Sudetách už nebude mať ďalšie územné nároky.
Osem bodov Mníchovskej dohody
- Vypratanie územia začne 1. októbra.
- Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Taliansko deklarujú, že vypratanie prebehne do 10. októbra bez zničenia akýchkoľvek existujúcich zariadení a že je česko-slovenská vláda zodpovedná, aby obsadenie prebehlo pokojnou cestou.
- Spôsoby obsadenia stanoví medzinárodný výbor zložený zo zástupcov Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska a Československa.
- Prevažne nemecké územie bude nemeckými oddielmi obsadené počas štyroch etáp.
- Medzinárodný výbor zmienený v § 3 určí oblasti, v ktorých sa má konať plebiscit. Tieto územia obsadí až do ukončenia plebiscitu medzinárodná formácia. Rovnaký výbor stanoví spôsoby, akými sa plebiscit uskutoční, pričom je potrebné pokladať spôsoby sárskeho plebiscitu za základ. Výbor tiež určí konanie plebiscitu; tento deň však nesmie byť neskôr ako v novembri.
- Konečné vytýčenie hraníc uskutoční medzinárodný výbor. Tento výbor má právo navrhnúť štyrom mocnostiam, Nemecku, Spojenému kráľovstvu, Francúzsku a Taliansku, vo výnimočných prípadoch nepatrné odchýlky od prísného etnografického určenia oblastí, aby sa tieto previedli bez plebiscitu.
- Predpokladá sa opčné právo na presídlenie do odstúpených oblastí a pre vysídlenia z nich. Opcia musí byť uskutočnená do šiestich mesiacov od okamihu uzatvorenia tejto dohody. Podrobnosti opcie stanoví nemecko-česko-slovenský výbor, uváži postup za účelom uľahčenia výmeny obyvateľstva a vyjasní zásadné otázky, ktoré z tejto výmeny vyplynú.
- Česko-slovenská vláda prepustí v lehote štyroch týždňov odo dňa uzavretia tejto dohody z vojenských policajných zborov všetkých sudetských Nemcov, ktorí si toto prepustenie želajú. V tej istej lehote prepustí česko-slovenská vláda všetkých sudetonemeckých väzňov odpykávajúcich si trest na slobode za politické delikty.
Dodatky k paktu
Súčasťou Mníchovskej dohody bolo aj riešenie problematiky poľskej a maďarskej menšiny na území Československa, ktoré malo byť uzavreté do troch mesiacov od podpísania dohody medzi príslušnými vládami. Ak by sa tak nestalo, štyria zástupcovia sa mali na ďalšom rokovaní dohodnúť, ako ďalej postupovať.
Mníchovská dohoda však bola aj demonštráciou spojenectva medzi Hitlerom a Chamberlainom, ktorí sa 30. septembra podpisom ubezpečili o vzájomnom neútočení a anglo-nemeckej spolupráci.
Československo ustúpilo, Európa sa bála vojny
Česko-slovenský prezident bol po podpísaní zmluvy príkladom politiky ústupkov par excellence. Európa ustupovala pred vojnou. „Posolstvo vlády a rozkaz armáde“ bol verejnosti vyhlásený o 17.00 hod rozhlasovým prejavom predsedu vlády, armádneho generála Jana Syrového: „Ide o budúcnosť národa a jeho život. Ako vojak a predseda vlády som musel a musím na prvom mieste myslieť na životy vás, všetkých miliónov pracujúcich spoluobčanov, mužov, matiek a detí. Prežívam najťažšiu chvíľu svojho života, pretože plním moju najbolestnejšiu úlohu, nad ktorú by bolo ľahšie zomrieť,“ referovali o príhovore Jana Syrového Lidové noviny 1. októbra 1938.
Keď sa britský premiér Chamberlain vrátil z Mníchovskej konferencie, myslel si, že domov prináša mier. „Priniesol som mier pre našu generáciu,“ hovoril Chamberlain nadšene pred zhromaždením po svojom prílete. Dohoda, ktorú však mocnosti podpísali bez účasti Československa, bola pre Európu zhubná napriek tomu, že Daladiera a Chamberlaina národy vrelo privítali. Mocnosti sa ešte nevyliečili z rán prvej svetovej vojny a báli sa utŕžiť ďalšie rozpútaním konfliktu. Tým, že Hitlerovi ustupovali, otvárali priestor pre jeho moc.
Dohoda precedensom porušovania medzinárodných práv
Po tom, ako Československo udstúpilo Sudety, muselo sa vzdať aj území patriacich Poľsku a Maďarsku. Československé pohraničie prišlo o viac ako 114 500 Čechov, 11 500 Nemcov, 7 000 Židov a asi tisíc obyvateľov iných národností. Po prijatí Mníchovského paktu česko-slovenský prezident Eduard Beneš abdikoval a na jeho miesto nastúpil Emil Hácha.
Vláda Československa pochopila, že keby sa Hitler rozhodol jeho územie napadnúť, Veľká Británia ani Francúzsko ho nebudú brániť. Mníchovská dohoda totiž de facto anulovala predchádzajúce zmluvy o spojenectve medzi nimi. Preto pakt začali nazývať „zradou Západu“ či „Mníchovskou zradou“.
V priebehu vojny narastal tlak zo strany česko-slovenskej exilovej vlády, aby bola dohoda zrušená a považovaná za neplatnú. V roku 1942 (po atentáte na ríšskeho protektora Reinharda Heyndricha) začala byť vnímaná ako porušenie medzinárodných právnych pravidiel aj vďaka iniciatíve novovzniknutej Organizácii spojených národov.
V auguste 1942 prehlásilo Spojené kráľovstvo zmluvu za neplatnú a 29. septembra 1942 poprel jej platnosť aj Francúzsky národný výbor. O dva roky neskôr, 26. septembra 1944, neplatnosť potvrdilo aj Taliansko. V roku 1946 ju vyhlásil za neplatnú Norimberský súd, nakoľko ju ani samotné Nemecko nedodržalo. Uznania neplatnosti dohody zavŕšila v rokoch 1968 – 1969 OSN na konferencii o správnosti medzinárodných zmlúv.
V rámci Česko-nemeckej deklarácie o vzájomných vzťahoch a spoločnom budúcom rozvoji, ktorá bola podpísaná 21. januára 1997, však nemecká strana o Mníchovskej dohode zapochybovala a odmietla uznať Mníchovskú dohodu za neplatnú od jej podpísania, hoci uznala právo Českej republiky dohodu za neplatnú považovať. Tým však otvorila pálčivú tému, ktorá sa dotýka najmä sudetonemeckých obyvateľov. Napriek tomu je zmluva medzinárodne aj naďalej považovaná za neplatnú.
Podľa viacerých odborníkov mohli ešte v čase podpísania Mníchovskej dohody svetové mocnosti zabrániť rozpútaniu druhej svetovej vojny, keby rozpoznali nebezpečenstvo spojenectva s Hitlerom. Strach Európy z druhej svetovej vojny sa jej napokon stal osudným. Hitlerovej rozpínavosti padlo za obeť 72 miliónov ľudí, z toho 47 miliónov životov patrilo civilistom.
