BRATISLAVA - Nemilosrdná poprava v Srbsku či tri roky na Sibíri. Aj toto sú spomienky Slovákov bojujúcich v prvej svetovej vojne. Po sto rokoch od vypuknutia prvej svetovej vojny je najlepší čas ohliadnuť sa a pripomenúť si osudy rodákov, ktorí na vlastnej koži pocítili autentické zážitky vojny. Stáli v prvej rade dramatického zápasu o podobu nového sveta. Toto sú ich príbehy.
Vzbura Trenčanov
Štefan Blaško v spise vojnového archívu spomína na vzburu 71. Pešieho pluku v srbskom Kragujevaci. V roku 1918 sa vrátilo asi 2400 slovenských vojakov z ruského zajatia. Únava zo zlého zaobchádzania a biedna strava vo vojakoch vzbudzovala hnev a odpor voči vojne a Rakúsko-uhorskej monarchie. Nemeckí a maďarskí velitelia s nimi nezaobchádzali dobre.
Stačila malá zámienka a vzbura bola na spadnutie. Napokon sa tak aj stalo. Potom už udalosti nabrali rýchly a nezastaviteľný spád. Naši vojaci sa zmocnili pušiek a guľometov, aby povstali proti väzniteľom. Aj napriek vehementnej snahe sa našim vojakom nepodarilo vzburu dotiahnuť do konca. Piati dokonca padli.
Štefan Blaško sa narodil v obci Hámry v roku 1900. Mal 6 súrodencov a nachádzal sa práve v Kragujevci, keď tam prišli slovenskí zajatci z Ruska. "V roku 1918 bola už všeobecne veľká bieda, ktorá sa v patričnej miere odrážala tiež v situácii R-U armády. Napríklad keď nás priviezli do Kragujevca, nemali nás ani do čoho poriadne obliecť. Mundúre, topánky (zväčša deravé), ktoré sme vyfasovali, boli zničené," spomína vo vojenskom spise.
Vraj pomery v Rusku sa menia k lepšiemu. Aspoň tak im rozprávali naši vojaci prichádzajúci z Ruska. "Hovorili, že tam buržoáziu porážajú a chudoba sa má mať dobre. Bude sa tam vraj hospodáriť celkom inak, ako u nás v monarchii. Pôdu dajú roľníkom, továrne robotníkom. Rusi sú vraj dobrí ľudia a vôbec, že sa i v Rusku vodilo dobre a ďaleko lepšie než doma. Niečo podobné je treba urobiť aj u nás v Rakúsko-Uhorsku," píše Štefan Blaško o správach, ktoré im doniesli prepustení zajatci z ruského frontu.
Každý udavač bol vítaný
Vzbura bola nevyhnutná, správali sa k našim vojakom naozaj zle. Priebeh bol náročný a boj ťažký. Zajatí Slováci z Ruska ich podnecovali k vzbure. "Každému dali po dva-tri kartóny nábojov (10 v jednom kartóne) a potom nás nakomandovali na arzenál. Zo všetkých strán sa strieľalo a ťažko bolo rozoznať, kde sú vzbúrenci a kde naši protivníci."
Vzbúrencom však chýbalo veľa munície. Aj preto boli neúspešní. "Museli sme stále počúvať, že sme urobili 71. pešiemu pluku hanbu, dovtedy bol na frontoch len vyznamenávaný."
"Každý udavač bol vítaný," hovorí o vyšetrovaní previnilcov. V sobotu mali popraviť 44 odsúdených za vzburu. "Zaznel rozkaz, aby každý vojak aj keď bol maród, musel sa ísť pozerať na popravu," dodáva Blaško.
Popravci ich rozdelili do dvoch skupín po 22 mužoch. Postupne ich postrieľali bosnianski vojaci. Po poprave ich naložili na rebriňák, ktorý ťahali biele voly. Potom ich pohádzali do spoločného hrobu. Veliteľom bol Bosniak z bosniackeho pluku. Na popravu sa pozerali z diaľky asi 50 metrov.
Okrem tejto strašnej udalosti bol aj svedkom popravy srbských partizánov. Jeden z popravených pred obesením zakričal: „Nech ich boh súdi ako oni nás!“ Sám vojak vojnu prežil. Jeho pluk presunuli v roku 1919 do Ružomberka, kde ho aj rozpustili.
Tri roky na Sibíri
Ondrej Murín sa narodil v Hájnikoch na Sliači 18. Júla 1895. Aj on si prežil neobyčajné zážitky z prvej svetovej vojny. "Bolo krásne letné počasie v mesiaci júl, keď prišla vzrušujúca správa, ktorá ohromila celý svet," začína rozprávanie Ondrej Murín. Vypukla prvá svetová vojna! Správa spôsobila šok.
Ako devätnásťročný študent učiteľského ústavu bol odvedený do armády. Spolu s ostatnými musel narukovať do cisárskej armády. "Heslo znelo: Do Vianoc sa vrátime". Pri nástupe do vlaku si však všimol ďalší zaujímavý nápis. "Červený šiatočku kolem se toč, ideme na Rusi nevím proč," zaspomínal si v spise vojak Murín.
Pri odvode sa ich vraj pýtali - "čo ste, kto ste?" Podmienky boli biedne, regrúti sa z nich stali okamžite, bez poriadne vojenskej prípravy.
Prvého boja sa zúčastnil v máji v roku 1915. Porazili ruskú armádu, ktorá sa vydala až na 200 kilometrový ústup. 15. júla bol zranený šrapnelom z guľky, ktorý ho zasiahol do ľavého ramena. "Veľké šťastie, že netrafila hlavnú cievu, nerv a kosť. Ruku nebolo potrebné amputovať," píše Murín. V tých časoch boli amputácie na dennom poriadku.
Aj keď bitku jeho strana vyhrala, dostal sa zranený do zajatia. Na druhý deň sa už zobudil v drevenici s ostatnými zranenými. Raz sa mu v zajatí dostalo veľmi príjemného prekvapenia. "Priblížilo sa dievčatko a ponúklo mi veľký krajec chleba s maslom. Bol to prvý a posledný najchutnejší domáci chlieb s maslom za budúcich piatich rokov – vtedy ešte netušených," píše smutne Murín.
3 mesiace sa musel liečiť, aby bol konečne zdravý. Až začiatkom októbra sa následne začala dlhá zajatecká púť na Sibír. Cez Moskvu sa dostali zajatci v jeho skupine až do Ufy. Prevážali ich vo vlaku na východ. Vozne išli pomaly, mali dostatok času na sledovanie. "Všade navôkol trávnaté čistinky, samé lesy – tajga," zaznamenal si.
Keď prechádzali pohorím na Urale, uvideli veľký obelisk s nápisom EURÓPA na západnej strane a ÁZIA na východnej strane. Došli až k jazeru Bajkal, okamžite tam naskákali do vody, aby si omočili prsty.
Konečne dorazili do zajateckého tábora. Nachádzal sa asi 200 kilometrov od Číny na ďalekom ruskom východe pri meste Stretensk. Únik neprichádzal do úvahy. Zalesnené tajgy boli neľútostné.
Zažil mesto boľševickej revolúcie
Život im tam ubiehal pomaly. Po októbrovej revolúcii v roku 1917 všetci očakávali zmeny a koniec utrpenia. "Radosť bola neopísateľná, splnila sa vytúžená nádej každého, ideme domov k našim milým, sme slobodní. Nikto však netušil, aké veľké sklamanie nás očakávalo v roku 1918," dodáva Murín.
Keď ich konečne prevážali zo zajateckého tábora na západ, nastala kuriózna situácia. Všetkých vyhnali z vagónov, dali im do rúk pílky a museli pilovať drevo. Vlaku došlo uhlie a nemohol sa ďalej pohnúť.
Po ceste naspäť prešli aj cez revolučný Leningrad. V tom čase si Ondrej trochu zaspomínal. Zajatci mali za sebou naozaj dlhú cestu.
"Po opustení Leningradu sa človek zamyslí a čiastočne zabudne na všetko, čo prežil v zajatí. Cíti vďaku, že videl mesto revolúcie, kde pôsobil veľký Lenin s prvými revolucionármi, kde vznikol prvý socialistický štát na svete, kde stráži Aurora (bojová loď) výdobytky proletárskej slobody. Odnášam si nezabudnuteľné dojmy z videnia Bajkalu, Tajgy, veľkého mohutného Ruska," napísal.
Nekonečná zajatecká púť skončila po 8000 kilometroch. 20. mája v roku 1920 vystúpil na železničnej stanici v sliačskych kúpeľoch. &śtastne doštudoval a až do dôchodku pôsobil ako učiteľ. Na záver rozprávania si poznamenal:
"Rakúsko-Uhorská monarchia, žalár národov zmizla z dejín sveta. Vznikli mnohé samostatné štáty. Medzi nimi ťažko vytúžená, vydobytá Československá republika. Splnilo sa proroctvo básnika: Slováci ožili, pravda za stôl sadla."
Ondrej Murín odchádzal do vojny odchádzal ako 19-ročný študent a vrátil sa ako dospelý muž.
