Novinár odhalil desivú minulosť poradkyne ministra: Učiteľka pred rokmi zabila Tomáška (†6)

Reportáž vyšla ešte v minulom roku v novinách Gazeta Wyborcza. „Bola to moja najnáročnejšia reportáž v živote. Pripadal som si, ako že opisujem malý Osvienčim vytvorený v detskej izbičke... Žiaden môj text nikdy nevyvolal toľko emócií,“ priznal v rozhovore pre český magazín Reflex Szczygiel.

Ako to často býva, Szczygiel dostal tip na túto unikátnu reportáž od neznámeho muža, ktorému hovorí N. Tento muž očividne sám vypátral väčšinu dôkazov o nechutnom tajomstve onej tyranskej matky. Novinárovi ich podsúval postupne, krok za krokom sa tak stupňuje aj čitateľova zvedavosť, čo ešte sa skrýva za otrasným príbehom.

Súdny proces

Prvou stopou bola správa zo súdneho procesu: „Obžalovanými boli žena a muž. Mladá učiteľka a mladý inžinier v rovnakom veku. Budem im hovoriť Ewa T. a Tadeusz W. Dieťa, ktoré vychovávali – Tomáš, šesť a pol roka – stratilo jedného zimného dňa roku 1982 v materskej škôlke šnúrku do topánok. Druhý deň mu Ewa T. nedovolila ísť do škôlky, pretože si nekúpil nové šnúrky. Zostal teda celý deň doma. Keď sa Ewa T. vrátila z práce, dala dieťaťu obed a povedala: "Chcem počuť, čo máš urobiť, aby si mal v topánkach nové šnúrky." Dieťa nevedelo. Vzala preto remeň a začala ho biť. To bolo asi o štvrtej popoludní. Chlapec jej nedokázal správne odpovedať. Bitie sa po pauzách opakovalo.“

Tomáško nevedel, aká odpoveď sa od neho očakáva, a tak ho nevlastná matka ďalej bila vojenským opaskom so sponou. Po niekoľkých hodinách, keď konečne zakňučal, sa ho opäť opýtala tú istú otázku. „Musím si ich ísť kúpiť do obchodu,“ odpovedalo dieťa. „A kde vezmeš peniaze?“ spýtala sa Ewa. „Ty mi ich dáš,“ odpovedal Tomáš. „Nie, ja ti ich nedám. Kde ich vezmeš?“ čakala nová matka. „Z mojej pokladničky,“ odvetila vystrašene chlapec. „No konečne!“ zvolala a konečne, neskoro v noci, uložila Tomáška do postele.

Nedovolila mu napiť sa a keď chlapec prosil otca, bolo už neskoro. Otec si priložil ucho k hrudníku svojho syna a počul už len slabý tlkot srdca. „Súdna lekárka, ktorá podpísala protokol o obhliadke tela prehlásila, že s takýmto prípadom sadizmu sa ešte nestretla, aj keď prehliada mŕtvoly už roky.“

Roztomilý a poslušný chlapec

V škôlkach, kam chlapec chodil, si učiteľky všimli, že Tomáško je roztomilý a poslušný chlapec, ale veľmi sa bojí, aby niečo nestratil a dojedol všetko jedlo. Keď prišiel s modrinami a ranami, zaviedli ho k lekárke, tá spísala lekársku správu a doručila ju súdu. Tam to aj skončilo. Riaditeľka si preto zavolala Tadeusza, no nevedela, že chlapca bije aj on. Rozhodol, že chlapec už do škôlky viac nepôjde.

Učiteľky vypovedali v prípade jednoznačne: „Tomáško sa v decembri 1979 nechcel vyzliecť na popoludňajší odpočinok. S kolegyňou sme zistili, že dieťa je týrané. Malo na tele tmavé modriny, pokožku rozsekanú remeňom. Vedľa tých modrín sme videli čerstvé chrasty. Chlapec si všimol, že nás ten pohľad veľmi rozrušil a že plačeme. Vzal ma okolo krku a povedal: "Neplač, teta, mňa to vôbec nebolelo."“

Sudca sa na pojednávaní Ewy opýtal, či ho počas mesiaca, ktorý strávil doma, bili stále: „Vždy nie. Niekedy som mala voľnú sobotu, niekedy sme si niekam vyšli a niekedy nové modriny prikryli tie staršie. Niekedy bil Tomáša Tadeusz. Chlapec bol radšej, keď ho bil otec, pretože ten sa držal poriadku. Ja som ho najprv bila slabo, ale potom, čím ďalej, tým viac, pretože som sa prestala ovládať. Niekedy sme ho bili spoločne... Áno, niekedy sme to robili spolu.“

Domáci poriadok

Otec si ospravedlňoval veci po svojom: „Domáci poriadok som vymyslel ja. Tomáš nikdy neprosil, aby sme mu trest odpustili. Ona ho bila fest, vždy mu povedala, aby sa vyzliekol a ľahol si. Inak sa predsa dieťa biť nedá, vážený súd. Dieťa sa musí vyzliecť a ľahnúť si.“

Sudkyňa z tohto procesu, s ktorou sa Szczygielovi podarilo spojiť na dôchodku v zahraničí, si na Ewu pamätala: „Odsúdená nechápala, že jej požiadavky nemôže tak malé dieťa splniť. Tresty vrátane telesných, mali dieťa iba usmerniť. Hodnotenie odsúdenej neobsahovalo prvky psychického ani fyzického týrania dieťaťa.“

Ewa dostala 15 rokov, no odsedela si iba 10 – prepustili ju predčasne za dobré správanie. Tadeuzsa súd poslal do väzenia na päť rokov za týranie zverenej osoby. Po ďalších desiatich rokoch po prepustení došlo k zahladeniu trestu. V registri trestov tak jej meno nefiguruje, no súdne spisy stále existujú. Preto sa mohla Ewa stať učiteľkou, najprv pracovala v školskej družine a potom bola päť rokov v Nemecku.

Učiteľka matematiky

Teraz je zároveň poradkyňou ministerstva školstva. Ako reagovala na ponuku Szczygiela, aby sa k veci vyjadrila? „"Mám čistý trestný register a nemám k tomu čo povedať." Prosbu o schôdzku som poslal aj Tadeuszovi W. na jeho súkromnú emailovú adresu. Dostal som ju od firmy, ktorej je majiteľom. Že je to ten správny Tadeusz W., viem od N. a tiež z celoštátneho súdneho registra. Bohužiaľ mi neodpovedal.“

Zatiaľ učiteľka matematiky a absolventka teológie na svojich hodinách vyžaduje nasledujúce prísne postupy. „Žiaci musia sedieť v triede absolútne ticho. Žiak, ktorý nepočuje, čo hovorí učiteľka, dostane päťku. Akúkoľvek škodu v triede musí žiak uhradiť a dostane nedostatočnú. Vplyv na hodnotenie má aj neporiadok na lavici. Žiaci majú zaujať určené miesta a môžu ich zmeniť len v prípade, že o tom rozhodne učiteľka. Jej rozhodnutím je nutné sa prispôsobiť bezodkladne a ticho. Žiak sa musí sústrediť na správne a rýchle prevedenie jej pokynov. Aby žiak nezabúdal na poriadok, musí si ho vytlačiť na internete a umiestniť do zošita na stranu 2. Na stranu 1 musí napísať, že jeho učiteľkou je profesorka T.“

Táto žena ani nedovolila Tomáškovi, aby jej hovoril maminka. Aj keď chlapec veľmi chcel. Doteraz býva v tom istom byte, kde kedysi chlapca utýrala na smrť. Vyhrala súťaž za skvelý učebný program. Jej matka ju takisto bila za trest, keď klamala. Na súde o bití dcéry hovorila takto: „Ťažko som to znášala, ale snažila som sa, aby to na mne Ewa nespoznala. Keď som sa potom niekedy rozplakala, nikdy to nebolo pred ňou, zavrela som sa v kúpeľni.“