Jeho knihy spájajú to najlepšie, čo fantasy ponúka: tajomstvo, intrigy, romantiku i dobrodružstvo. Hra o tróny od Georga R.R. Martina vychádza konečne aj v slovenčine. Je už neskoro? Reakcie fanúšikov hovoria za všetko – Hra o tróny si získava čoraz viac fanúšikov, ktorí postupne prejdú z češtiny na slovenčinu. Mnohí si pozrú aj seriály. Veď sfilmovanú verziu si ľudia sťahujú cez pirátske stránky, torrenty a to už pár minút po ich oficiálnom odvysielaní. Nevedia sa dočkať.
Prvý diel Hra o tróny – Pieseň ľadu a ohňa vyšiel ešte v roku 1996, preložili ho do 26 jazykov a predalo sa 15 miliónov výtlačkov. Fantastický mega-úspech. Martin si tak omotal fanúšikov okolo prsta, že tí sa nevedeli dočkať každej ďalšej časti. Dokonca mu vyčítali, keď strácal čas sledovaním futbalových zápasov, cestoval do Fínska, zbieral miniatúrnych rytierov alebo si len tak išiel na ochutnávku švajčiarskych syrov gruyères d’alpage. Namiesto toho, aby sa niekde zatvoril a pracoval na závere svojej jedinečnej ságe.
Kniha Hra o tróny – Pieseň ľadu a ohňa rozpráva príbeh o dávno zabudnutých časoch, keď podivná udalosť rozvrátila kolobeh ročných období. V krajine, kde leto trvá desaťročia a zima celý ľudský život, to pod povrchom vrie. Mráz sa vracia a na ľadových planinách na sever od Zimovresu sa za obranným Múrom kráľovstva začali zhromažďovať temné sily.
Na juhu kráľova moc ochabuje – jeho najdôvernejší radca zomrel za záhadných okolností a jeho nepriatelia začínajú vystupovať z tieňa.
V centre konfliktu stojí rod Starkovcov zo Zimovresu, je rázny a neústupný ako zamrznutá krajina, z ktorej pochádza. Kráľ povolá lorda Eddarda Starka, aby sa stal jeho pobočníkom, čo je úloha, ktorá neohrozuje len jeho rod, ale celé kráľovstvo.
Martinova sága Pieseň ľadu a ohňa má 5 dielov, šiesty je rozpísaný. Hlavné Martinove témy sú osamelosť, spojenie, láska vopred odsúdená na zánik, idealizmus, romantizmus a tvrdá pravda versus milosrdná lož. Mnohé z týchto tém sa objavujú aj v jeho magnum opus Pieseň ľadu a ohňa.
Jeho postavy mávajú mnoho tvárí a komplikovanú minulosť, motiváciu i ambície. Zranenia, smola či smrť môže stretnúť každú z jeho postáv – bez ohľadu na to, či postava patrí medzi hlavné alebo vedľajšie. A napriek tomu, ako veľmi si ju čitatelia obľúbia. Martin však považuje svoj sklon zabíjať dôležité postavy za nevyhnutnosť pre hĺbku príbehu – „keď je postava v nebezpečenstve, chcem, aby ste sa báli obrátiť ďalšiu stránku,“ usmieva sa George R.R. Martina a dodáva: „Rád zabíjam svoje postavy, aby som oklamal očakávania čitateľov.“
Martin predal svoj prvý príbeh v roku 1971 a odvtedy sa venuje len písaniu. Píše knihy žánru fantasy, horory a science fiction a svoje hriechy si odpykal v Hollywoode, kde desať rokov strávil ako scenárista a producent seriálov The Twilight Zone, Kráska a zviera a mnohých ďalších filmov a televíznych seriálov, ktoré sa nikdy nedokončili.
V polovici deväťdesiatych rokov sa vrátil k písaniu prózy a začal písať sériu fantasy románov Pieseň ľadu a ohňa.
Získal prestížne ocenenia Hugo a Nebula, cenu Brama Stokera či World Fantasy Award.
Kedykoľvek sa mu podarí odísť, vracia sa do Santa Fe v Novom Mexiku.
Začítajte sa do úryvku z 1.dielu Hra o tróny – Pieseň ľadu a ohňa:
Kniha Prvá
PROLÓG
Mali by sme sa vrátiť,“ povedal Gared, keď les okolo nich začal tmavnúť. „Tí divosi sú mŕtvi.“
„Ty máš z mŕtvych strach?“ opýtal sa ho ser Waymar Royce s miernym náznakom úsmevu.
Gared na uštipačnú poznámku nereagoval. Mal vyše päťdesiat, bol starý a v živote už stretol
veľa urodzených pánov. „Mŕtvi sú mŕtvi,“ prehodil krátko. „Od mŕtvych sa držme radšej ďalej.“
„Naozaj sú mŕtvi?“ opýtal sa šeptom Royce. „Aký máme dôkaz?“
„Will ich videl,“ povedal Gared. „Keď Will hovorí, že sú mŕtvi, nepotrebujem iné dôkazy.“
Will vedel, že skôr či neskôr ho zatiahnu do svojho sporu. Želal si, aby to bolo radšej neskôr. „Moja matka vravievala, že mŕtvi nespievajú piesne,“ zapojil sa do rozhovoru.
„Moja dojka hovorila to isté, Will,“ súhlasil Royce. „Nikdy never tomu, čo počuješ pri ženskom prsníku. Niektoré veci sa môžeme naučiť aj od mŕtvych.“ Jeho hlas sa zvučne niesol súmračným lesom.
„Máme pred sebou ešte dlhú cestu,“ poznamenal Gared. „Osem, možno deväť dní. A už sa stmieva.
Ser Waymar Royce bez záujmu zdvihol zrak k oblohe. „V tomto období sa noc začína vždy o tomto čase. Hádam sa len nebojíš tmy, Gared?“
Will videl, ako Garedovi stuhla tvár, v očiach pod kapucňou čierneho plášťa sa mu blysol potláčaný hnev. Gared strávil v Nočnej hliadke štyridsať rokov ako chlapec aj ako muž a nebol zvyknutý na to, aby jeho slová brali na ľahkú váhu. A predsa v tom bolo čosi viac. Okrem urazenej pýchy cítil Will v starom mužovi ešte niečo. Bolo to takmer hmatateľné, nervózne napätie, ktoré sa nebezpečne blížilo k strachu.
Will chápal jeho nepokoj. Sám strávil na Múre štyri roky. Keď ho prvýkrát poslali na druhú stranu, spomenul si na všetky staré historky, ktoré počul, a zovrelo mu žalúdok aj všetky vnútornosti. Po návrate sa na tom smial. Teraz už mal za sebou stovky výprav a nekonečná temná divočina, ktorú južania nazývali Prekliaty les, mu viac nenaháňala hrôzu.
Až do dnešného večera. Dnes večer to bolo iné. Spolu s temnotou sa do lesa vkradlo niečo, z čoho mu naskočila husia koža na celom tele a na zátylku sa mu zježili vlasy. Deväť dní putovali na sever a na severozápad, a znovu na sever, vzďaľovali sa od Múru po stopách skupiny divých útočníkov. Deň čo deň to bolo horšie. A dnes to bolo úplne najhoršie. Dul prudký severák, ohýbal stromy, ktoré stonali a šuchotali ako živé bytosti. Will mal celý deň pocit, akoby ho čosi pozorovalo, čosi chladné a neúprosné, niečo, čo ho nemá rado. A Gared to cítil tiež. Will netúžil po inom, len sa rozbehnúť ozlomkrky do bezpečia Múru. O podobné pocity sa však so svojím veliteľom nedelíte.
Hlavne nie s veliteľom, ako bol tento.
Ser Waymar Royce bol najmladší syn z prastarého rodu s priveľkým počtom dedičov. Mal osemnásť rokov, bol to pekný mladík so sivými očami, ladnými pohybmi a štíhly ako mladá jedľa.
V sedle obrovského čierneho bojového žrebca sa doslova vypínal nad Willom a Garedom s ich malými huculmi. Mal na sebe vysoké jazdecké čižmy z čiernej kože, čierne vlnené gamaše, čierne rukavice z moleskinu a vyberanú zbroj – trblietavú drôtenú košeľu na odeve z čiernej vlny a varenej kože. Ser Waymar odprisahal vernosť bratstvu Nočnej hliadky pred necelým polrokom, hoci nikto nemohol povedať, že by na svoje povolanie nebol pripravený. Aspoň pokiaľ išlo o oblečenie.
Jeho najväčšou pýchou bol čierny plášť zo sobolej kože, hrubý a mäkučký. „Stavil by som sa, že ich všetky pozabíjal sám, určite,“ hovoril Gared v barakoch nad vínom, „vykrútil im tie malé krky, náš mocný bojovník.“ Všetci sa vtedy schuti zasmiali.
Je ťažké prijímať rozkazy od muža, z ktorého sa človek smeje nad čašou vína, uvažoval Will, keď sa roztrasený niesol na svojom huculovi. Gared má určite rovnaký pocit.
„Mormont hovoril, že ich máme nájsť, a to sme už urobili,“ povedal Gared. „Sú mŕtvi. Už nám nebudú robiť problémy. Čaká nás ťažká cesta. Toto počasie sa mi nepozdáva. Ak začne snežiť, cesta späť nám potrvá aj dva týždne, a pritom je sneh to najlepšie, v čo môžeme dúfať. Zažili ste niekedy snehovú fujavicu, pane?“
Zdalo sa, že jeho lordstvo ho nepočulo. Svojím typicky znudeným neprítomným pohľadom sledovalo rastúce šero. Will jazdil s rytierom dosť dlho, aby vedel, že keď sa tvári takto, najlepšie je ničím ho neobťažovať. „Povedz mi ešte raz, čo si videl, Will. Do posledného detailu. Na nič nezabudli.
Predtým než Will zakotvil v Nočnej hliadke, bol lovec. No, vlastne pytliak. Chytili ho v lesoch lorda Mallistera jeho jazdci, práve keď sťahoval z kože pánovho jeleňa, a dali mu na výber: Buď sa oblečie do čierneho, alebo príde o ruku. Nikto sa nedokázal pohybovať v lese tichšie ako Will, a čiernemu bratstvu netrvalo dlho, kým odhalilo jeho skrytý talent.
„Tábor je dve míle odtiaľto, za tým hrebeňom hneď pri potoku,“ povedal Will. „Priblížil som sa k nemu, nakoľko som si trúfol. Je ich tam osem, muži aj ženy. Deti som nevidel. Postavili si prístrešok pri skale. Teraz je už zapadnutý snehom, ale stále ho trochu vidieť. Nehorel tam žiadny oheň, aj keď ohnisko bolo stále jasne vidieť. Nikto sa nehýbal. Žiadny živý človek nevydrží tak dlho bez pohybu.“
„Videl si krv?“
„Nuž, nie,“ pripustil Will.
„Nejaké zbrane?“
„Zopár mečov a lukov. Jeden muž mal sekeru. Na pohľad masívnu, s dvojitým ostrím, hrozivý kus železa. Ležala vedľa neho na zemi, hneď pri ruke.“
„Zapamätal si si, ako ležali telá?“
Will pokrčil plecami. „Niektoré sa sediačky opierali o skalu. Väčšina ležala na zemi. Akoby spadli.
„Alebo spali,“ nadhodil Royce.
„Spadli,“ trval na svojom Will. „Hore na hrabe bola žena ukrytá za konármi. Hliadka.“ Usmial sa. „Dával som si pozor, aby ma nezbadala. Keď som sa dostal bližšie, zistil som, že ani ona sa nehýbe.“ Mimovoľne ho striaslo.
„Je ti zima?“ opýtal sa Royce.
„Trochu,“ zamrmlal Will. „To ten vietor, pane.“
Mladý rytier sa k svojim ufňukaným spolubojovníkom otočil chrbtom. Zmrznuté lístie navôkol šuchorilo vo vetre a Royceov žrebec nepokojne klusal ďalej. „Čo podľa teba zabilo tých ľudí, Gared?“ opýtal sa nenútene ser Waymar. Upravil si dlhý sobolí plášť.
„Mráz,“ odpovedal Gared so železnou istotou. „Videl som, ako ľudia mrzli minulú zimu a ako mrzli zimu predtým, keď som bol ešte chlapec. Každý rozpráva o závejoch vysokých štyridsať stôp a ako sa zo severu priženie víchrica, ale skutočným nepriateľom je chlad. Zakráda sa za vami tichšie než Will, a vy sa najskôr trasiete od zimy, drkocete zubami, podupkávate nohami a snívate o varenom víne a príjemnom teple plameňov. A páli. Nič nepáli väčšmi než chlad. Ale len chvíľu. Potom sa do vás dostane, preniká vám celým telom, a zakrátko už nemáte silu s ním bojovať. Jednoduchšie je posadiť sa alebo zaspať. Nakoniec vraj už necítite bolesť. Zoslabnete, doľahne na vás obrovská únava a všetko sa začne strácať, akoby ste klesali na dno mora teplého mlieka. Cítite len pokoj.“
„Aké kvetnaté, Gared,“ poznamenal ser Waymar. „Nikdy by som si nebol pomyslel, že v tebe drieme básnik.
„Viem, čo znamená, keď sa človeka zmocní chlad, vaše lordstvo.“ Gared si zložil kapucňu a otrčil serovi Waymarovi kýptiky uší. „Dve uši, tri prsty na nohách a malíček na ľavej ruke. Dopadol som ešte celkom dobre. Môjho brata našli na strážnom stanovišti zamrznutého, s úsmevom na Ser Waymar pokrčil plecami. „Mali ste sa teplejšie obliecť, Gared.“
Gared zagánil na mladého lorda a jazvy okolo dier na mieste, kde mal kedysi uši, ktoré omrzli a majster Aemon mu ich musel odrezať, očerveneli od hnevu. „Uvidíme, ako teplo sa budete vedieť obliecť vy, keď príde zima.“ Stiahol si kapucňu do čela a nahrbil sa na koni, tichý a mrzutý.
„Keď Gared hovorí, že to bol chlad...“ začal Will.
„Bol si tento týždeň na hliadke, Will?“
„Áno, pane.“ Neprešiel týždeň, aby naňho nevyšlo aspoň desať poondiatych hliadok. Na čo naráža?“
„Uplakaný,“ odpovedal zamračene Will. Teraz už vedel, čo sleduje mladý lord svojimi otázkami. „Nemohli zamrznúť. Nie v čase, keď Múr plakal. Nebola taká zima.“
Royce prikývol. „Bystrý chlapec. Minulý týždeň síce párkrát prituhlo a občas sa prihnala krátka snehová prehánka, ale rozhodne nebol taký mráz, aby zabil osem dospelých ľudí. Dovoľ mi, aby som ti pripomenul, že tí ľudia boli oblečení v kožušinách a koži, mali prístrešok a mohli si rozložiť oheň.“ Rytier sa sebaisto usmial. „Zaveď nás tam, Will. Chcem sa na tých mŕtvych pozrieť sám.“
Márna snaha. Rozkaz bol rozkaz a česť im velila poslúchnuť.
Kniha Hra o tróny sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk>>
