Port-au-Prince ju prekvapilo. Hlavné mesto Haiti nemalo chodníky a už vôbec nie smetné koše. Vír prachu a špiny vytváral biely hodvábny závoj, z ktorého vykukovali čierne tváre. Vládol tam neuveriteľný chaos. Port-au-Prince jej pripadlo ako vybetónovaná záhrada, ktorú ktosi nemilosrdne pošliapal. Neunikli jej domy bez strechy, stanové mestečko vo veľkom parku, vychudnuté psy a poškodený prezidentský palác. Ak by v ďalekých kopcoch nevidela krásne domy a občas moderné budovy, pomyslela si, že v meste vypuklo zemetrasenie len pred pár týždňami...
Aj takto vnímala príchod na Haiti románová Anika. Hlavnou inšpiráciou ku knihe Keď na Haiti padá dážď od Veroniky Savarijovej bola jej lekárska misia na tomto exotickom ostrove. „Je to príbeh ľudí, ktorým sa vďaka vzájomnému stretnutiu zmení život a jeho veľká časť sa odohráva v Haiti - na mieste, kde som strávila niekoľko mesiacov na misii i ja sama. A hoci nepôjde o autobiografický príbeh, miesta, situácie a problémy, ktoré hlavní hrdinovia na ostrove prežívajú, sa vo väčšine prípadov stali mne,“ tvrdí Veronika.
Keď sa teda Anika rozhodne stráviť tri mesiace na ostrove Haiti ako sociálna pracovníčka, netuší, čo jej osud prinesie.
Spočiatku sa nič nevyvíja podľa jej predstáv – je zavalená prácou, obťažuje ju všadeprítomná špina a odlišné zvyky domorodcov. Nemá ani chvíľu na to, aby uvažovala nad vlastnými problémami. Po jej boku navyše pracuje sebavedomý lekár Jozef, ktorý ju svojím správaním privádza do zúrivosti, a zároveň ju nesmierne priťahuje.
Keď sa pri ňom znova cíti šťastná a rastie aj jej láska k magickému ostrovu, zdá sa, že túto idylu nič nemôže narušiť. No vďaka šokujúcim neočakávaným udalostiam začne Anika chápať, že je to práve minulosť, ktorá ovplyvňuje nielen osud Haiti, ale aj jej život.
A tak musí pátrať vo svojom srdci a hľadať nové životné výzvy.
Už prvá knižka Veroniky Savarijovej Neskromná nádej mala veľký úspech, takže svoje fanúšičky si našla aj druhá kniha Keď na Haiti padá dážď. Skvelým bonusom knihy je príloha originálnych fotografií autorky, ktoré nafotila počas svojej lekárskej misie na Haiti. Ich prostredníctvom sa prenesiete nielen do Port-au-Prince, ale aj do nádherného prostredia Bassin Bleu, pozriete si typickú ulicu Jacmelu, či haitské pobrežie.
Veronika Savarijová priznáva, že Haiti ju prekvapilo i šokovalo. „Jedla som prevažne ryžu s fazuľou a kokosovou šťavou, mala som obmedzený zdroj tečúcej (nepitnej) vody, elektrina fungovala pár hodín denne a okolo kliniky sa hemžila miestna komunita ľudí, ktorí odo mňa neustále pýtali peniaze,“ spomína si sympatická Veronika.
Videla chudobných a chorých ľudí, ktorí spali vo vlhkých chatrčiach bez postele a pitnej vody. A paradoxne, v kopcoch sa týčili haciendy. Do ambulancie im chodili nahé deti plné parazitov, ale aj ženy, ktoré užívali antikoncepciu a ukazovali jej krásne namaľované nechty. „Čím dlhšie som tam bola, tým radšej som trávila čas medzi chudobnejšími, a teda v komunite okolo misie. Navštívila som aj ľudí žijúcich v horách a počúvala o častiach Haiti, kam nevedie takmer žiadna cesta. Postupne mi chaos tejto krajiny začal pripadať ako raj, ktorý ma učil, čo je v živote dôležité. Napriek tomu, že okolo mňa bola bieda a strach, cítila som sa slobodná a plná sily,“ tvrdí mladá lekárka.
Prečítajte si úryvok z knihy Keď na Haiti padá dážď:
Záhrada sa už celá zahalila do tmy.
Tri pouličné lampy v miestnej osade osvetľovali dom, z ktorého vychádzala hlasná tanečná hudba. Keď sa ľudia odtiaľ nadránom budú vracať do svojich príbytkov, kde chýba mnohým
posteľ, nebude ich trápiť, že majú prázdne vrecká. Hudba nakoniec utíchne a oni znova začujú, ako im krúžia nad hlavami komáre. Tie obkolesia hustý vzduch, a keď sa nasýtia
a vykonajú tak najväčšiu potrebu svojho života, oddajú sa tiež tmavej noci.
Usínanie je ako malá smrť.
Človek leží a prestáva vnímať okolie. Všetky problémy sa stanú nepodstatné, láska a nenávisť ustúpia prázdnote. Spánok si kradne drahocenný čas strávený na zemi, tlmí pracujúcu myseľ aj všetky bdelé sny. Bez neho by predsa vôbec nič neexistovalo. Akoby symbolizoval ľudský životný údel – naučiť sa umierať.
Veľmi dobre si to uvedomoval človek, ktorý stratil a získal príliš veľa, aby pokladal spánok za nepriateľa. Jozef mnohokrát prežil len vďaka nemu. Bola to jediná časť dňa, keď nemyslel
na mŕtvu sestru Simonu a celú rodinu, ktorá ju nechala zomrieť.
Lenže spánok neprišiel stále, a preto musel začať maľovať, aby sa jeho telo mohlo stať sprostredkovateľom a on na všetko zabudol. Pretože cítil, že nikdy nemaľoval svoje obrazy, dbal len na to, aby boli namaľované. Jozef sa veľmi pomaly pozrel do Anikinej tváre. Hľadela naňho zmätene a trochu vystrašene. Akoby tušila, aké hrôzy sa mu práve preháňali hlavou. Pokojne jej začal rozprávať, na čo prišiel už dávno. Že každý jeden človek má dar písať alebo sa venovať inej kreatívnej tvorbe. Veď už malé deti si od nepamäti písali denníky.
„Každé ráno vstaň a napíš tri strany neprerušeného textu,“ dodal nakoniec Jozef a sledoval jej reakciu.
„Čo? Prečo?“
„Lebo v noci sa všetky nespracované emócie uložia v okolí srdca. Až potom sa začnú hromadiť vo zvyšných častiach tela. Rána sú teda najlepšou príležitosťou, ako uchopiť myšlienky a pracovať s nimi.“
Anika si pomyslela, že asi vypila priveľa alkoholu. „Ako si prišiel na túto pozoruhodnú teóriu?“
„Skúsenosťami a vďaka čínskej medicíne. Podľa nej máme v tele duchov, ktorí sa starajú o naše telo a myseľ. A v srdci sídli duch, ktorý tvorí naše myšlienky.“
„A čo ešte tvrdí čínska medicína?“
„Napríklad to, že jogurty patria k najnezdravším potravinám.“
„Ešte mi povedz, že ich neješ.“
„Samozrejme, že nie,“ zajachtal Jozef už omnoho uvoľnenejšie.
„Keby si na jednej prednáške dvadsaťkrát počula, že ti mliečne výrobky zvlhčujú a oslabujú tráviaci systém, tiež by si ich nejedla.“
„Takže počas skorého rána počujeme hlasy našich duchov?“ vrátila sa späť k predchádzajúcej téme, pričom si neodpustila ironický tón.
„Áno. V skutočnosti sú však ranné texty hromadou problémových myšlienok, ktoré stoja medzi tebou a kreativitou. Teda medzi tebou a schopnosťou žiť. Nie je možné ich písať nesprávne, pretože dáš na papier prvé, čo ti napadne.“
„Ako je napríklad čo?“
„Napríklad, že si unavená, všetko ti lezie na nervy a že som idiot,“ vysvetlil jej netrpezlivo. „Je to duchovná cesta, chápeš? Ranné texty sú spojovateľom medzi tebou a zdrojom kreativity. Pretože všetko nepodstatné, čo stojí tomuto spojeniu v ceste, sa zhmotní na papieri.“
„Je to ako meditácia? Akési upokojenie mysle?“
Jozef si hlasno vzdychol, pretože Anika nepochopila ani polovicu z toho, čo sa jej snažil povedať. Ešte raz jej vysvetlil, aké dôležité je praktizovanie ranných stránok v živote človeka.
A že nikto nedokáže pochopiť ich silu, pokiaľ ich nevyskúša na vlastnej koži. On sám sa k nim dostal úplne náhodne. Bol ešte malý chlapec, keď v jedno ráno vstal a začal zapĺňať biele strany kancelárskeho papiera. Nikto mu nepovedal, že to má robiť, jednoducho sa mu ranná čistá myseľ zdala vynikajúcou príležitosťou, ako načúvať vlastným pocitom.
Spočiatku písal samé hlúposti o kamarátoch, škole a rodičoch. No neskôr sa mu pred očami
objavili opisy vlastných snov a túžob. Počas ťažkých období boli zase ranné texty plné smútku a hnevu. Cítil sa omnoho lepšie len vďaka tomu, že svoje bezsenné pocity zhmotnil na
papieri a odoberal im tak zničujúcu moc, ktorú nad ním mali. A keď si raz v jednej vzácnej knihe prečítal, že tri napísané strany každé ráno sú starou metódou, ktorú praktizuje mnoho
ľudí, bol nesmierne prekvapený. Aj on teda striktne prispôsobil rozsah ranných stránok podľa odporúčaní.
Prikyvoval nad vysvetlením, že ide o metódu, ktorá oslobodzuje od nepodstatných životných okolností, zlepšuje pozornosť, zosilňuje intuíciu a uľahčuje celý doterajší život. Pretože nepodstatné myšlienky sa objavia na papieri a vo vnútri človeka zostane len to podstatné.
Aj on sa už pri pravidelnom písaní dopracoval k tomu, že začal počuť svoj vnútorný hlas. Mohol tak uskutočniť svoje sny a tvoriť si vlastný život. Pretože ranné stránky ho spojili s celým vesmírom a prezradili mu, že dokáže všetko na svete.
O to viac sa cítil sklamaný, keď si Anika po jeho dlhom monológu zaťukala na hlavu a povedala mu, že je blázon. V žiadnom prípade nemienila vstávať skoro ráno, len aby si písala akýsi pochybný denník. A na celý ich spoločný rozhovor zabudla skôr, ako sa v ten večer vybrala do postele. Jediné, čo sa jej preháňalo v hlave, bol zvláštny pocit, ktorý cítila, keď sa jej Jozef dotkol. Točila sa jej hlava a bola unavená, no predsa ľutovala, že v ten večer plynul čas veľmi rýchlo.
X
Aniku všetky nasledujúce dni neprestávali udivovať mnohé prípady.
Pravidelne o nich písala svojmu otcovi. O ľuďoch, ktorí, pravdepodobne, trpeli rakovinou, no Jozef s tým nedokázal nič urobiť. O dievčati, ktorému spoločne zašívali nohu a ona napriek anestetiku veľmi kričala. A na jej prekvapenie ju otec podporoval a presviedčal ju, aby verila Jozefovi. Pretože bolo jasné, že vie, čo robí.
A vedela to aj Anika, hoci sa s ním kvôli pacientom pravidelne hádala. Nebola lekárkou, no občas ju udivovala jeho bezohľadnosť a chlad, s akým pristupoval ku chorým ľuďom.
Počas prvých dní na klinike sa zároveň snažila prelomiť ľady so zamestnancami. Nebola však príliš úspešná. Stále si medzi nimi pripadala cudzia a navyše ju miatli niektoré ich reakcie. Loulouse veľmi často prevracala oči, keď Anika prišla s Jozefom do ambulancie a občas jej vytkla, že tam nemá čo robiť. Edith po celý deň vychádzala z laboratória a telefonovala v záhrade. Claudette sa zase sťažovala, že Jozef predpisuje veľa liekov a ona nestíha ľuďom všetko poriadne vysvetliť.
Čo však najviac zvyklo rozladiť hlavne Jozefa, bol podozrivo vysoký výskyt brušného týfusu. Obával sa, že čelia miestnej epidémii a jeho zvláštny nepokoj Anike vôbec nepomáhal. Už aj tak si v rozvojovej krajine pripadala stratená. Okrem problémov na klinike ju otravovali mnohé maličkosti. No najviac to, že každý okolo nej klamal a kradol.
Keď niekto vstúpil na misiu a nebol to pacient, na deväťdesiatpäť percent chcel od nej peniaze. Malé deti na ňu cez plot kričali: Biela, daj mi päť dolárov! A už prvé dni sa Jozefovi zdalo, že zmizlo nejaké náradie z kôlne ubytovacej časti.
Stále si zvykala, že musí dávať maximálny pozor na kľúče a zamykať všetky izby. Hlavný vchod, a teda prístup do kuchyne, bol po celý deň otvorený. Hlavne kvôli Maxovi a Marie-France, ktorí varili a upratovali. Pocit, že si nič nemohla nechať len tak na stole, teda na mieste, kde žila, ju privádzal do zúfalstva a podporoval jej nedôveru v miestnych ľudí.
No postupne zažívala aj pekné chvíle.
Jozef jej zavesil na strop izby moskytiéru, spoločne upratali celý dom a zistili, že ak nebudú nechávať jedlo v otvorenom priestore, švábov bude menej. Večer prestali svietiť umelým osvetlením a nabité batérie radšej využili na nabíjanie telefónov a počítačov. Dovnútra sa k nim dostalo menej komárov a mušiek.
Postupne si vytvárali režim, ktorý sa však nevyhol hádkam a konfliktom. Každý mal iný pohľad na to, ako viesť misiu.
A Jozefov argument, že on má viac skúseností, zabral.
No Anika nemala vo zvyku utiecť so stiahnutým chvostom.
A to, že ich zamestnanci nepočúvali, chodili neskoro a nechcelo sa im pracovať, nemienila nechať len tak. Bola logistkou celej misie, a tak sa predsa musela konečne vrhnúť do práce.
Vytvorila úplne nové pravidlá, ktoré musel každý zamestnanec podpísať. Obsahovali stanovený čas príchodu a odchodu z práce a požadované správanie. Navyše ich slovne upozornila, aby si od nej prestali neustále pýtať vyššie výplaty a aby Jozefovi neodporúčali, aký obmedzený počet pacientov má ošetriť.
Veľmi ju mrzelo aj to, že musela neustále na niekoho kričať, aby neodhadzoval odpadky na zem v areáli misie. Všade stáli smetné koše a smeti vlastnoručne s Jozefom pálili v hlbokej jame. Nevidela dôvod, prečo by mala v čakárni každý deň po niekom zbierať odpadky.
Kniha Keď na Haiti padá dážď sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk>>
