CHARLOTTESVILLE – Máte občas pocit, že by ste potrebovali utiecť od každodennej hektiky a stráviť chvíľu osamote len s vlastnými myšlienkami? Radšej to nerobte. Takto dopadli tí, ktorí to skúsili.
Psychológovia z University of Virginia v americkom Charlottesville sa rozhodli otestovať, ako dnes vplýva samota na ľudí „zdeformovaných“ okolitým hektickým životom a modernými technológiami. Vysokoškolskí študenti, ktorí sa do projektu zapojili, im mali odovzdať svoje mobilné telefóny a iné elektronické hračky a po jednom ich zatvárali do skromne zariadených internátnych izieb. Povedali im, aby sa zabávali len vlastnými myšlienkami, alebo si mali predstaviť, že sa venujú niektorej z troch daných aktivít ako napríklad turistike. Na smiešnych 15 minút! Výsledky boli až desivé.
Keď vyšli von, mali na deväťbodovej stupnici ohodnotiť, ako sa im to páčilo. Polovica respondentov zážitok hodnotila v spodnej polovici stupnice. Inak povedané, vôbec si to neužili. Experiment potom opakovali v domácom prostredí študentov, no výsledky sa ani trochu nezlepšili.
Vedci sa preto rozhodli zistiť, ako ďaleko sú ľudia ochotní zájsť, aby sa počas spomínaných pätnástich minút „zabavili“. Najprv im kázali priložiť si k členku kábel pod elektrickým prúdom. Po elektrošoku sa ich opýtali, koľko by obetovali zo svojich posledných piatich dolárov, aby už ďalší zásah prúdom nemuseli absolvovať. Zároveň im navrhli, že sa môžu nechať potriasť znova počas nasledujúcich 15 minút, ktoré strávia sami.
Z 55 respondentov sa 42 dušovalo, že by to už nikdy nechceli zažiť. No keď ich nechali osamote, sami si pustili elektrinu do tela znova. Presnejšie 12 z 18 mužov a 6 z 24 žien. „Keď sme začali s experimentom, nenapadlo by nám, že bude pre ľudí tak ťažké použiť vlastný mozog, aby sa zabavili. Všetci predsa máme príjemné spomienky, ktoré si môžeme vybaviť, alebo si môžeme niečo pekné predstaviť,“ opisuje psychológ Timothy Wilson.
Podľa neho je problém v tom, že kým príjemné spomienky sa vynárajú v pamäti prirodzene napríklad počas šoférovania či cvičenia, je ťažké vyvolať ich na povel. „Domnievam sa, že je to otázka kontroly mysle. Tá je zvyknutá zaoberať sa problémami každodenného života, no keď jej nedáte nič, čím by sa mohla zaoberať, začne tie problémy vyhľadávať,“ dodáva Wilson.
