BRATISLAVA – Príbeh o vyvraždení celej rodiny posledného ruského cára Mikuláša II. boľševikmi je známy. Teraz však istá amatérska historička zistila, že jeden člen domácnosti predsa tento masaker prežil. A jeho ďalší osud je nemenej zaujímavý.
Po boľševickom prevrate žil abdikovaný cár Mikuláš II. spolu s manželkou Alexandrou a piatimi deťmi na Sibíri. Stále dúfal, že rodina začne nový život pod ochranou kráľovských príbuzných v Anglicku. To sa však napokon podarilo len jedinému členovi ich domácnosti.
Všetkých ostatných – cisára, cisárovnú, ich päť detí, dvoch psov a štyroch sluhov – popravili v Jekaterinburgu v noci zo 16. na 17. júla 1918.
|
(Zdroj: siberiantimes.com ) |
(Zdroj: siberiantimes.com ) |
Tento krutý príbeh bol doteraz známy, ale predpokladalo sa, že masaker neprežil nikto z prítomných. Až takmer sto rokov po smutne slávnej udalosti zverejnila nadšená milovníčka histórie Maja Proescholdt svoje zistenia, že pes korunného princa Alexeja prežil a unikol cez Sibír až do Anglicka, kde žil v tieni kráľovského zámku vo Windsore až do smrti.
Pes Joy bol v posledných rokoch monarchie ruskému ľudu dobre známy. Tento prepeličiar bol najlepším kamarátom korunného princa, ktorý sa od neho nepohol ani na krok. Alexej trpel hemofíliou, takže sa často nemohol hrať s inými deťmi zo strachu, že by sa poranil. Verný Joy ich dokonalo nahradil a dokonca sa objavoval aj na oficiálnych fotografiách kráľovskej rodiny. Alexejovu lásku k psíkovi potvrdzuje aj to, že ho často spomínal vo svojom denníku.
Psík samozrejme svojho pána sprevádzal aj na poslednú cestu do Jekaterinburgu. Jeden z mužov, ktorí postrieľali rodinu, si zapísal, že „psy vtedy veľmi hlasno štekali“. Predpokladá sa, že Joy bol svedkom masakry a utiekol, keď telá vynášali von, aby ich poliali kyselinou, spálili a pochovali v lese blízko mesta. Keď sa vojaci po ôsmich dňoch vrátili na miesto činu, našli ho pobehovať po dvore v podvýživenom stave.
Podľa Siberian Times sa Joya ujal plukovník Pavel Rodziansko z Britskej expedičnej jednotky. Pes bol úplne slepý a stále hľadal svojho pána. Psychicky na tom nebol dobre - veľmi smútil a jedla takmer sa nedotkol. Ešte jedna vec potvrdzovala, že skutočne patril k Romanovcom. Keď ho Rodziansko zobral do Omska, kde jeho jednotka sídlila, zviera identifikovala bývalá dvorná dáma cisárovnej. „Šla som sa pozrieť na Joya a on si ma vo svojom psom mozgu evidentne spojil so svojimi pánmi a predstavoval si, že môj príchod znamená, že prídu aj oni. Nikdy som u zvieraťa nevidela takú extázu. Pripisovala som to len skutočnosti, že moje oblečenie si stále zachovalo známu vôňu, lebo som sa s ním nikdy nijako zvlášť nemaznala. Keď som odišla, Joy celý deň ležal pri dverách a odmietal jedlo.“
Napokon boľševici vyhnali Britov z Rusko a Rodzianko vzal Joya so sebou do Anglicka, kde sa usadili vo Windsore. Napokon sa tam teda dostal aspoň jeden zástupca ruských monarchov. Psíka pochovali v tieni zámku, jeho hrob označuje tabuľka s nápisom „Tu leží Joy“. Ako Rodzianko napísal, „ten malý kameň pripomína koniec ríše a spôsobu života.“
