VIEDEŇ - Pred storočím bola jedna časť rakúskej metropoly Viedeň domovom Adolfa Hitlera, Leva Davidoviča Trockého, Josipa Broza Tita, Sigmunda Freuda a Josifa Vissarionoviča Stalina, napísal spravodajský server BBC News.
V januári 1913 muž, ktorého pas niesol meno Stavros Papadopulos, vystúpil na viedenskej stanici z vlaku, ktorý prišiel z poľského Krakova. Jeho pleť bola tmavšia, mal veľké, vidiecky vyzerajúce fúzy a so sebou niesol drevený kufor.
Pisateľom týchto riadkov bol disidentský ruský intelektuál, vydavateľ radikálnych novín Pravda. Jeho meno bolo Lev Trockij. Muž, ktorého opisoval, sa v skutočnosti nevolal Papadopulos. Narodil sa ako Josif Vissarionovič Džugašvili, priateľom bol známy ako Koba a teraz sa na neho spomína ako na Stalina. Trockij a Stalin boli len dvaja z mnohých mužov, ktorí žili v roku 1913 v centre Viedne, a ktorých životy boli predurčené formovať - alebo ničiť - väčšinu z 20. storočia.
Bola to nesúrodá skupina. Obaja revolucionári, Stalin aj Trockij, boli na úteku. Sigmund Freud bol naopak už dobre zabehnutý. Tohto psychoanalytika vynášali jeho stúpenci do nebies ako muža, ktorý otvoril záhady mysle. Žil na ulici Berggasse, kde mal aj otvorenú prax.
Mladý Josip Broz, ktorý neskôr získal meno ako juhoslovanský vodca maršal Tito, pracoval v automobilke Daimler na predmestí Viedne. A potom tu bol dvadsaťštyriročný muž zo severozápadu Rakúska, ktorého sny o štúdiu maliarstva na viedenskej Akadémii výtvarných umení boli dvakrát zmarené, a ktorý teraz žil na Meldermannstrasse neďaleko Dunaja. Istý Adolf Hitler.
Na to všetko dohliadal z paláca Hofburg cisár František Jozef I., ktorý vládol od veľkého revolučného roku 1848. Arcivojvoda František Ferdinand, jeho menovaný nástupca, býval v neďalekom paláci Belvedere a netrpezlivo čakal na trón. Namiesto toho ale jeho zavraždenie o rok neskôr odštartovalo prvú svetovú vojnu.
Viedeň v roku 1913 bola hlavným mestom Rakúska-Uhorska pozostávajúceho z 15 národov a viac ako 50 miliónov obyvateľov. "Aj keď nebola doslova taviacim kotlom, bola svojím spôsobom akousi kultúrnou polievkou priťahujúcou ambiciózne osoby z celého cisárstva," povedala šéfredaktorka Vienna Review, jediného rakúskeho mesačníka, ktorý vychádza v angličtine.
"Menej ako polovica z dvoch miliónov vtedajších obyvateľov mesta boli miestni rodáci. Štvrtina pochádzala z Čiech a Moravy, takže čeština sa popri nemčine bežne používala v komunikácii," dodala s tým, že ľudia v cisárstve vtedy hovorili desiatimi rôznymi jazykmi. "Dôstojníci rakúsko-uhorskej armády museli byť schopní vydávať rozkazy v 11 jazykoch okrem nemčiny. Každý z nich mal tiež vlastný oficiálny preklad národnej hymny."
A táto unikátna zmes tvorila vlastný kultúrny fenomén v podobe viedenských kaviarní. "Kaviarenská kultúra a debatovanie nad kávou je bytostnou súčasťou viedenského života rovnako dnes, ako tomu bývalo vtedy," vysvetlil spisovateľ a výskumník ústavu medzinárodných vzťahov Chatham House Charles Emmerson.
Viedenská intelektuálna komunita bola v skutočnosti dosť malá a každý sa poznal s každým. To poskytovalo možnosť pre výmenu názorov naprieč kultúrnymi hranicami. Podľa Emmersona to hralo do kariet politickým disidentom a tým, ktorí boli na úteku. "Nebol to veľmi silný ústredný štát. Bol možno trochu lajdácky. Keď ste chceli nájsť miesto, kde sa v Európe ukryť, a kde ste mohli zároveň nájsť veľa ďalších zaujímavých ľudí, potom Viedeň bola tou pravou voľbou," poznamenal.
Freudovým obľúbeným útočiskom bola kaviareň Café Landtmann, ktorá stále stojí na bulvári obklopujúcom historické vnútorné mesto. Trockij a Hitler navštevovali Café Central len niekoľko minút chôdze odtiaľ, kde si hostia objednávali zákusky, čítali noviny, hrali šach, ale predovšetkým viedli rozhovory.
A hoci vtedy spoločnosti prevažne dominovali muži, svoj vplyv malo aj množstvo žien. Alma Mahlerová, ktorej manžel, známy skladateľ, zomrel v roku 1912, bola tiež komponistkou a stala sa múzou a milenkou umelca Oskar Kokoschku a architekta Waltera Gropiusa.
