DUBLIN - Viac ako 10-tisíc dievčat bolo nútených vykonávať ťažkú neplatenú prácu v chudobincoch vedených katolíckymi mníškami v Írsku v rokoch 1922 až 1996. Po nedávnom ospravedlnení írskeho premiéra Enda Kennyho za zverstvá, ktoré si vytrpeli, sa už o odškodné prihlásili stovky žien. O živote za múrmi Magdalene Laundries (Magdeleniných práčovní) porozprávala 77-ročná Kathleen Leggsová, ktorá má dodnes nočné mory.
Kathleeniným jediným zločinom bolo, že sa narodila ako nemanželské dieťa, a tak sa zdalo byť ideálnym riešením poslať ju práve k mníškam, aby sa skrylo toto "hanebné tajomstvo". Ako 14-ročná sa dostala na školu St. Marie v Dubline, kde pracovala v hrozných podmienkach. A aj napriek tomu, že odvtedy už prešla celá večnosť, dodnes nemôže vymazať spomienky na život v práčovni.
"Bolo to otroctvo. Zakaždým, keď zavriem v noci oči, vidím to tam," hovorí matka dvoch detí z mesta Bournemouth, ktorá uviedla, že jej sny o tom, ako sa o ňu v škole postarajú, spľasol už pár minút po vstupe do chudobinca. Zbavili ju jej mena a pridelili číslo 26. "Boli sme roboti. Stratili sme zmysel pre identitu. Vzali nám naše rodné listy. Nemali sme žiadny kalendár alebo zrkadlo. Nevedela som, ako v skutočnosti vyzerám, alebo kedy mám narodeniny."
Za najhoršie však Kathleen považuje trestanie manuálnou prácou. Dievčatá vstávali už na úsvite, aby išli najprv na omšu a potom od ôsmej hodiny ráno do ôsmej večer čistili rukami a na kolenách dlhé chodby. "Bola to práca, s ktorou by sa natrápil aj dospelý muž, nieto ešte osirené mladé dievčatá. Niektorí mali len 11 rokov," spomína Kathleen a dopĺňa zážitky o sadizme mníšok.
"Raz dievčaťu zachytil stroj ruku. Mala strašné zranenia, ale mníškam to nevadilo. Všetky sme pracovali v ustrašenom tichu. Nikdy sme nevideli denné svetlo alebo nepočuli hudbu a bolo normálne, že dievčatá, ktoré ochoreli, už nikto nikdy nevidel. Niekedy sme používali masívne priemyselné žehličky, aby sme vyhladili posteľnú bielizeň pre miestne hotely. Boli strašne horúce a museli sme dávať veľký pozor, aby ste sa ich nedotkli. Para spôsobila, že nám takmer zliezla koža. Popáleniny boli súčasťou každodenného života," dodala.
Aby sa zdalo, že je všetko v poriadku, museli dievčatá posielať svojim príbuzným "prospechové hodnotenie", ktoré malo zakryť otrockú prácu. Matka Kathleen sa tak dozvedela, že sa jej v škole dobre darí, hoci neprebiehalo žiadne vyučovanie.
"Dievčatá sa medzi sebou nekamarátili. Všetky sme boli príliš vydesené z mníšok, že by nás pristihli, ako sa spolu rozprávame. Nedostali by sme jesť," rozpráva Kathleen o svojom utrpení, ktoré trvalo až do jej 17 rokov. O dva roky neskôr definítívne opustila Írsko a vydala sa. Mala tak šancu konečne si vybudovať nový život, ale predošlé zážitky ju natrvalo poznamenali.
"Za Robbieho som bola vydatá 38 rokov, ale nikdy som mu nepovedala, že som bola v práčovni. Príliš som sa hanbila," uviedla žena, ktorá prekonala svoj strach až v roku 2009, kedy o strašných udalostiach povedala svojim dcéram Tracey (42) a Christine (40).
"Ospravedlnenie je dôležitým míľnikom pre nás preživších, ale nič nám nemôže vynahradiť to, čím sme si prešli. Je ťažké uveriť, že mníšky, ktoré si hovorili Sestry milosrdenstva, nemali žiadne svedomie. Boj ešte neskončil. Ďalšia bitka bude za odškodnenie a ja sa nevzdám," uzavrela žena, ktorá trpí rakovinou pľúc. Informoval portál thesun.co.uk.
