BRATISLAVA - Naši predkovia spávali inak. Spánok v polovici noci prerušili prestávkou, aby si prečítali modlitby. Dnes by sme nočné vstávanie považovali za poruchu spánku.
Stále viac vedcov a lekárov je toho názoru, že sme kedysi spali prerušovaným spánkom rozdeleným do dvoch blokov. To dnešné, nepretržité osemhodinové spanie údajne nášmu zdraviu neprospieva.
Podľa amerického historika Rogera Ekircha spánok kedysi začínal dve hodiny po zatmení a bol prerušený hodinou či dvoma v stave bdenia. Cez túto prestávku boli ľudia pomerne aktívni, vstali, navštívili toaletu, zapálili si. Mnohí zostali v posteli, čítali si, písali, často sa modlili. Modlitby napísané špeciálne práve pre takéto intermezzo medzi dvoma spánkami ponúkalo niekoľko náboženských knižiek, píše server BBC.
Prestávku však ľudia netrávili výhradne osamote, mnohí ju využívali na návštevy, alebo ako čas na družnú debatu s partnerom. Alebo na sex. Francúzska lekárska príručka zo šestnásteho storočia radí párom, že najlepší čas pre otehotnenie nie je na konci ťažkého pracovného dňa, ale "po prvom spaní", kedy "je viac zábavy" a oná činnosť "sa robí lepšie".
Prvé odkazy na prerušovaný spánok sú z prameňov z konca sedemnásteho storočia. Najskôr sa zmenili spánkové návyky vyššej vrstvy žijúcej na severe Európy. V nasledujúcich dvoch storočiach zasiahla zmena celú západnú spoločnosť. Do dvadsiatych rokov minulého storočia sa koncept prvého a druhého spánku z našej kolektívne pamäte úplne vytratil.
Za zmenou treba podľa historika hľadať predovšetkým modernizáciu osvetlenia v domácnostiach aj na uliciach. Najskôr sa zmenil spánok len v tej časti spoločnosti, v ktorej si mohli dovoliť osvetlenie. Potom prenikol nočný život i do miest. Prvým mestom s osvetlenými ulicami sa v roku 1667 stal Paríž. Nasledovalo mesto Lille, dva roky nato Amsterdam. Londýn sa im vyrovnal až v roku 1684, do konca storočia už ale svietila viac než polovica veľkých európskych miest, uvádza BBC.
S tým, ako sa aktivity postupne presúvali do noci, sa čoraz viac žilo aj po zotmení a ukrajovalo sa tak z času, ktorý mohli ľudia do vtedy venovať spánku. Boom kaviarní, ktoré nemali problém mať otvorené do skorých ranných hodín ukázal, že žiť v noci je módnou záležitosťou, naproti tomu ležanie v posteli bolo považované za márnenie času. Zdravotnícky magazín z roku 1829 vyzýva rodičov, aby svoje deti návyku spať na dve časti odnaučili. Malým spáčom mali vysvetľovať, že druhý spánok je znakom nestriedmosti.
Psychológ Gregg Jacobs, ktorý sa venuje výskumu spánku, tvrdí: "Po väčšinu ľudského vývoja sme spali istým spôsobom. Prebudiť sa uprostred noci je súčasťou normálnej ľudskej psychológie."
Myšlienka, že musíme spať v jednom neprerušenom bloku, môže byť podľa Jacobsa dokonca škodlivá. Pokiaľ prebudenie vyvolá niečo "nenormálne" čo sa prejaví ako úzkosť, ktorá nám potom následne bráni zaspať a neskôr sa táto nevyspatosť premietne aj do života cez deň. Podľa Jacobsa môže hrať prestávka uprostred spánku významnú úlohu pokiaľ ide o kapacitu organizmu regulovať prirodzene stres.
