PRAHA - Svet už zažil mnoho katastrof, ktoré pripravili o život milióny jeho obyvateľov. Predstavujeme vám tie, ktoré si vyžiadali najväčší počet ľudských životov.
Morové rany (541 až 542, 1347 až 1665)
Začínalo to nenápadne. Človeka pohrýzla blcha, čoho by si zrejme ani nevšimol, keby sa mu v mieste uštipnutia neobjavil hnedý fľak. Neskôr dostal postihnutý horúčku a na lymfatických uzlinách sa mu vytvorili hrče. Tie sa neustále zväčšovali a ak praskli, došlo k celkovej otrave organizmu. Pľúcny mor sa mohol prenášať aj kvapôčkovou infekciou, smrť však nebola o nič príjemnejšia.
Morové epidémie dokázali v rekordne krátkom čase spustošiť celú populáciu. Prvý bol takzvaný justiánsky mor, ktorý sa vyskytol v rokoch 541 a 542 najmä v oblasti Stredomoria. Nákaza najprv prepukla v Konštantínopole, kam sa dostala zrejme z egyptských prístavov, odkiaľ sa dovážalo obilie Odtiaľ sa potom šírila po celej Európe. Denne na ňu umieralo 5000 ľudí a celkový počet obetí historici odhadujú na 40 až 100 miliónov.
Druhá morová epidémia sa zapísala do dejín ako čierna smrť a Európou sa prehnala medzi rokmi 1347 a 1665. Predpokladá sa, že sa sem dostala zo strednej Ázie. Za obeť jej padlo približne 25 miliónov obyvateľov.
Zemetrasenie v Egypte (1201)
Zemetrasenie, ktoré zasiahlo v roku 1201 Egypt a Sýriu, má v rebríčku katastrof zvláštne postavenie. Vzhľadom k dátumu sú k dispozícii len čiastkovú dokumentáciu a opis toho, čo sa vlastne stalo, tiež nie je príliš jasný. Historici sa domnievajú, že možno došlo dokonca k dvom silným zemetraseniam, ktoré nasledovali za sebou v rozmedzí len niekoľkých týždňov. Prvé, silnejšie, malo udrieť v máji a jeho sila sa podľa popisu škôd odhaduje na 7,6 stupňov Richterovej stupnice. Druhé, trochu slabšie, (podľa odhadov 6,8 stupňov Richterovej stupnice) možno udrelo v júni alebo júli.
Ničivá prírodná katastrofa zasiahla obrovskú oblasť a okrem spomínaných krajín ho pocítili aj na Sicílii a v Iraku. Zničené boli mnohé mestá a zahynulo viac ako milión ľudí. Aj tu sa však názory vedcov líšia. Jedni tvrdia, že všetky obete zomreli pri samotnom zemetrasení, druhí považujú za pravdepodobnejšie, že pri ňom zomrelo okolo 50 000 ľudí a za zvyšok môže následná cunami a predovšetkým hladomor, ktorý po katastrofe nasledoval.
Výbuch sopky Tambora (1815)
Smutnému rebríčku obetí sopečných výbuchov kraľuje sopka Tambora na indonézskom ostrove Sumbawa, ktorá vybuchla v roku 1815. Chrlila lávu, popol a kamene po dobu piatich dní od 10. do 15. apríla a rozsah katastrofy bol nepredstaviteľný. Sopka vyvrhla 30 km kubických lávy, 150 km kubických popola a 400 miliónov ton sírnych plynov. Popol sa znášal na zem 1500 kilometrov ďaleko od miesta výbuchu a jeho množstvo bolo tak obrovské, že sa v okruhu 65 km pod jeho váhou prepadali strechy domov.
Pri výbuchu vznikol kráter s priemerom 7 km a hluk explózie mohli počuť aj na miestach vzdialených takmer 3000 km. Zničený bol všetok život nielen na samotnom ostrove Sumbawa, ale na aj na niekoľkých okolitých. Sírnych plynov vyvrhnutých do atmosféry bolo také množstvo, že nasledujúci rok ovplyvnili klímu na celej planéte. Teplota významne poklesla a rok 1816 vstúpil do dejín ako "rok bez leta". Následkom sopečného výbuchu zomrelo 100 000 osôb.
Záplavy na Žltej rieke (1887)
Žltú rieku niekedy prezývajú "vrch Číny". Dostáva sa do nej totiž množstvo čiastočiek zeminy, ktoré sa usadzujú na dne a každý rok ho tak zvyšujú o niekoľko centimetrov. Okolo toku Žltej rieky preto vybudovali sieť ochranných hrádzí, ktorých výška sa musí neustále zvyšovať. Najvyššiu hladinu dosahuje rieka v júli a auguste, kedy Čínu bičujú výdatné monzúnové dažde. Práve vtedy dochádza ku katastrofickým záplavám, ktoré za sebou nechávajú stovky tisíc mŕtvych.
Najhoršie záplavy postihli krajinu v roku 1887, kedy sa po dlhotrvajúcich a výdatných dažďoch hladina rieky v tiesňavách zdvihla o dvadsať metrov a na voľnej ploche o päť metrov. Zahynulo vtedy takmer milión ľudí. Zničených bolo jedenásť veľkých miest a stovky dedín. Dva milióny ľudí zostali bez domova.
Epidémia španielskej chrípky (1918 - 1919)
35 až 75 miliónov mŕtvych (podľa niektorých odhadov dokonca 100 miliónov), taký bol účet za epidémiu španielskej chrípky, ktorá kosila svetovú populáciu v rokoch 1918 a 1919. Vysoko infekčná choroba mala nezvykle rýchly priebeh a umierali na ňu najčastejšie ľudia vo veku od 20 do 40 rokov. Oslabovala imunitný systém, pretože vírus vyvolal jeho prehnanú reakciu. Ten sa okrem toho dokázal dostať až do pľúc a rozmnožovať sa v nich (obvyklé chrípkové vírusy sa rozmnožujú v hornej časti dýchacích ciest), takže obete väčšinou umierali na veľmi ťažký zápal pľúc. Smrť zvyčajne prichádzala v priebehu prvých piatich dní od nakazenia a chorí sa doslova udusili vlastnou krvou.
