MADISON – Hladina morí bola počas poslednej medziľadovej doby pred približne 125.000 rokmi najmenej o štyri metre vyššie - a možno až o 6,5 metra. Prekvapivo za tým nebolo predovšetkým Grónsko, ale južný polárny kontinent.
V najnovšom čísle časopisu Science to oznámil sedemčlenný tím, ktorý viedol Anders Carlson z University of Wisconsin v Madisone (USA). Prvou autorkou článku bola jeho kolegyňa Elizabeth Colvilleová.
Najväčší masív svetového ľadu sa nachádza v Antarktíde, zvlášť vo Východoantarktickom ľadovom štíte – predstavuje asi 90 percent potenciálu pre stúpanie morských hladín, ktorý je v súhrne možno až 70-80 metrov. Drvivá väčšina zvyšku pripadá na Grónsko. Všetky ostatné zdroje ľadu zodpovedajú necelému pol percentu.
V prípade stúpania morských hladín počas poslednej doby medziľadovej prakticky všetci vedci z viacerých dôvodov považovali za hlavného "vinníka" topenie ľadovcov v Grónsku, lebo jeho ľadový masív sa javil ako menej stabilný.
Lenže veci sa majú inak. Nová analýza odhalila nečakané vzory topenia ľadovcov, ktoré naznačujú, že v poslednej dobe medziľadovej bol grónsky ľad, naopak, stabilnejší a antarktický menej stabilný, než sa myslelo.
"Grónsky ľadový štít sa topí čoraz rýchlejšie," konštatoval Carlson. Odhady, koľko ľadu sa z neho v súhrne roztopí, však po prevedení na tomu zodpovedajúci vzostup hladín morí do konca nášho storočia kolíšu od niekoľkých centimetrov po metre.
Carlson s kolegami sa preto obrátili do minulosti, aby zistili, ako sa grónsky ľadový štít správal počas oteplenia medzi predposlednou a poslednou ľadovou dobou.
Analyzovali náplavy z vrtu do oceánskeho dna pri južnom cípe Grónska, kde sa sústreďujú sedimenty prinášané prúdmi vody z topenia ľadového štítu. Zdroje náplav vysledovali podľa izotopového zloženia do troch oblastí na ostrove. Zo vzoru sedimentácie potom odvodili, ktoré oblasti ostrova boli počas medziľadovej doby stále zaľadnené.
Zistili, že napriek očakávaniam boli vtedy zaľadnené všetky. Grónsky ľadový štít ustúpil a jeho topenie prispelo k stúpaniu hladín morí, avšak nanajvýš o 1,6-2,2 metra, teda zhruba polovicou minimálne štvormetrového celkového vzostupu.
Aj keď výsledky opravili o príspevok iného ľadu v Arktíde a o expanziu teplejšej vody, väčšinu stúpania hladín morí počas poslednej doby medziľadovej muselo spôsobiť topenie antarktického ľadu.
"Z našich výsledkov vyplýva, že ľadový masív na západe Antarktídy bol vtedy pravdepodobne oveľa menší než dnes a zodpovedal za oveľa väčší podiel vzostupu hladín morí, než si mysleli mnohí vedci. Ak západoantarktický ľad skolaboval, znamená to, že je nestabilnejší, než sme čakali, čo dosť znepokojuje," uzavrel Carlson.
