WASHINGTON - Obrovským divadlom, ktoré by nepochybne okúzľovalo básnikov, milencov i skladateľov piesní, ak by teda mali možnosť ho vidieť, bývali doby, keď Zem mala dva mesiace. O vesmírne predstavenie však pozemšťania prišli, keď bol menší mesiac po zrážke pohltený tým väčším, terajším súputníkom Zeme, tvrdia vedci v novej teórii, ktorú v stredu zverejnil časopis Nature.
Scenáru astronómovia hovoria "Veľký plesk" v reminiscencii na teóriu "Veľkého tresku" popisujúcej vznik vesmíru. "Veľký plesk" podľa nich vysvetľuje nielen trochu pokrivený tvar Mesiaca, ale tiež to, prečo je jeho odvrátená strana hornatejšia než tá, ktorá je trvalo obrátená k Zemi.
Teóriu vedci predstavili aj s počítačovým modelom názorne predvádzajúcim, ako sa všetko mohlo zbehnúť. Ilustrácie mesačného stretu vyzerajú, ako by väčší mesiac dostal v klasickom groteskovom gagu tortou do tváre. Experti, ktorí sa na novej teórii nepodieľali, si myslia, že tento nápad dáva zmysel, akokoľvek ešte nie je úplne doriešený.
Všetko sa to údajne odohralo približne pred 4,4 miliardami rokov, teda dávno pred tým, ako na Zemi vznikol akýkoľvek život, ktorý by mohol zdvihnúť oči k nebu a vidieť dve luny. Samotné mesiaca vraj vtedy boli mladé, vytvorili sa len asi 100 miliónov rokov predtým, keď do Zeme narazila obrovská planéta. Oba obiehali Zem a vychádzali na oblohu spoločne, pričom ten menší o kúsok zaostával za väčším, ako by ho veľký mesačný brat vzal do vleku.
Menší mesiac bol z planetárneho hľadiska ľahká váha; ten väčší bol trikrát širší a dvadsaťpäťkrát ťažší a jeho gravitácia bola tak silná, že jej ten menší jednoducho nedokázal odolať, aj keď sa pôvodne držal pekný kúsok od neho.
"Boli odsúdení ku konfliktu. Nebolo úniku ... tento Veľký PLESK bol zrážkou v nízkej rýchlosti," tvrdí spoluautor štúdie Erik Asphaug, planetárny vedec z Kalifornskej univerzity. Avšak to, čomu Asphaug hovorí "nízka rýchlosť", je relatívne: ide o tempo zhruba 8000 kilometrov za hodinu, čo je však tak pomalé, ako je vôbec možné z hľadiska planetárnych zrážok. Je to tak pomalé, že sa ani horniny neroztavili.
Kvôli nízkej rýchlosti sa tiež horniny a kôra z menšieho mesiaca rozptýlili po povrchu väčšieho mesiaca, namiesto toho, aby pri náraze vznikol kráter, aký by vytvoril rýchlejší stret. "Fyzika (tohto stretu) je prekvapivo podobná plesknutiu tortou do tváre," uviedol Asphaug. Zhruba o deň neskôr sa všetko usadilo a odvrátená a zdanlivá strana Mesiaca boli odlišné, dodal.
Spoluautor štúdie zo švajčiarskej Bernskej univerzity Martin Jutzi povedal, že ide o pokus vysvetliť podivnú kôru a hornatý terén na odvrátenej strane Mesiaca. Asphaug si všimol, že to vyzerá, akoby na povrch bolo niečo pridané, a tak dvojica začala vytvárať počítačové simulácie možných kozmických stretov.
