GREENBELT – Pozorovania Hubblovým kozmickým ďalekohľadom umožnili vyvrátiť alternatívu voči takzvanej tmavej energii, ktorá podľa teoretikov poháňa zrýchľujúce sa rozpínanie vesmíru. Po bezprecedentne presnom určení rýchlosti.
Vesmír sa rozpína. A to stále rýchlejšie. Mnohí teoretici si myslia, že je za tým záhadná tmavá energia, predstavujúca približne 70 percent hmoty-energie vo vesmíre. Tmavá energia podľa nich funguje ako antigravitácia, s odpudivými účinkami namiesto príťažlivých. Alternatívou bol predpoklad, že naše galaktické susedstvo obklopuje obrovská bublina pomerne prázdneho priestoru s priemerom osem miliárd svetelných rokov. Ak by sme žili blízko jej stredu, zrýchľujúce sa vzájomné rozbiehanie galaxií by bola ilúzia.
Túto alternatívu teraz vyvrátil nové pozorovania Hubblovým kozmickým ďalekohľadom, ktoré vykonal deväťčlenný americko-britský tím, ktorý viedol Adam Riess z Univerzity Johnsa Hopkinsa v marylandskom Baltimore. Súčasnú rýchlosť rozpínania určili s presnosťou na 3,3 percenta, čo je takmer tretinové zlepšenie voči dosiaľ najlepšiemu meraniu z roku 2009, takisto uskutočnenému Hubblovým kozmickým ďalekohľadom.
Nová hodnota rýchlosti rozpínania je 73,8 kilometra za sekundu na megaparsek. Na každý dodatočný milión parsekov (1 megaparsek = 3,26 milióna svetelných rokov) vzdialenosti od Zeme sa nám vzďaľovanie tej-ktorej galaxie javí o 73,8 kilometra za sekundu rýchlejšie.
Z presnejšej hodnoty rýchlosti vzďaľovania možno odvodiť spoľahlivejšie poznatky o mnohých ďalších kľúčových vlastnostiach vesmíru, ako sú napríklad jeho tvar a to, koľko a akých typov je v ňom zázračne prenikavých častíc neutrín.
„Novú kameru Hubblovho kozmického ďalekohľadu používame ako policajný radar, aby sme zachytili zrýchľovanie vesmíru. Teraz to vyzerá ešte pravdepodobnejšie, že plynový pedál stláča tmavá energia,“ povedal Adam Riess.
Základy myšlienky tmavej energie ako protikladu gravitácie síce siahajú k Albertovi Einsteinovi, no na scénu ju naplno uviedli až pozorovania dvoch tímov (jeden viedol Adam Riess) uverejnené v roku 1998. Keďže je to naozaj radikálna myšlienka, prirodzene sa zrodili alternatívy, vrátane spomenutej nízkohustotnej bubliny, ktorá by sa rozpínala rýchlejšie ako masívnejší vesmír okolo nej, čo by vyvolávalo ilúziu pôsobenia tmavej energie.
Bublinová hypotéza však vyžaduje rýchlosť rozpínania vesmíru 60 až 65 kilometrov za sekundu na megaparsek. Ak je teraz presnosť určenia novej hodnoty 73,8 kilometra za sekundu na megaparsek 3,3 percenta, bublinová hypotéza vypadáva z hry.
Spomenutý objav tmavej energie v roku 1998 vzišiel z poznatku, že vzdialené supernovy typu Ia sú menej svietivé, ako by mali byť, čiže ležia ďalej, ako sa predpokladalo. Vysvetlením bolo, že rozpínanie vesmíru sa od istého okamihu v minulosti zrýchľuje. Dovtedy si vedci prakticky všeobecne mysleli, že rozpínanie vesmíru sa postupne spomaľuje, ako na seba vzájomne gravitačne pôsobia jednotlivé galaxie.
Myšlienka tmavej energie samozrejme nie je bez oponentov. Zvlášť preto, že stále nie je jasné, akú by mala mať podstatu. Odborníci ju však berú vážne.
