KYJEV – Ukrajinskí odídenci trávia svoje prvé Vianoce strávené mimo vojnou zmietanej krajiny. Ako vyzerajú ich sviatky, čo im chýba v novej krajine a ako vyzerá ich každodenný život? Učia sa nové jazyky, hľadajú nových priateľov, zvykajú si na novú prácu a bývanie, a tiež na iný dátum Vianoc.
Zahraničné médiá The Guardian a News.sky zmapovali nové životy ukrajinských odídencov v cudzích krajinách v rámci Európy. Okrem nových prostredí si zvykajú tiež na zvyky v ich hostiteľských krajinách. Rodiny trápi vojna a smútok za blízkymi, ktorí zostali v rodnej krajne.
Španielsko
Tieto Vianoce sú pre Faiga Budagova, jeho manželku Oľgu, dcéru Alisu a svokru Katerinu iné. Budagov a jeho rodina trávia sviatočné obdobie v dvoch izbách, ktoré majú v hosteli v španielskom meste Segovia. Chcú sa tiež stretnúť s približne 20 ďalšími ukrajinskými rodinami, s ktorými sa v tejto oblasti spriatelili. „Zvyčajne sa tento sviatok oslavuje pri stole s množstvom jedál, občerstvenia a zákuskov, sprevádzaných množstvom alkoholických nápojov, či už na návšteve, alebo doma s hosťami,“ hovorí Budagov. "Tieto Vianoce budeme oslavovať bez veľkých fanfár, pretože tu jednoducho nemáme príležitosti a podmienky na oslavu tak, ako to robíme na Ukrajine."
Nebude kutia – kašovité jedlo z varenej pšenice, nasekaných orechov, maku a medu, ale budú telefonáty cez Skype a správy cez WhatsApp s blízkymi na Ukrajine, či rozhovory s novými španielskymi priateľmi. Oslavovanie Štedrého dňa 25. decembra, namiesto 7. januára, v deň, keď si pravoslávni kresťania uctievajú narodenie Krista, je jednou z menších úprav, ktoré rodina urobila od svojho marcového príchodu do Španielska. Prvých päť mesiacov bývali v dome v malom mestečku hodinu jazdy severozápadne od Madridu. Dom patril španielskemu mužovi menom Eduardo. Hoci budú Eduardovi a jeho rodine navždy vďační, koncom augusta sa presťahovali do Segovie, pretože im chýbal ruch a vybavenie veľkého mesta. Segoviu si zamilovali po prvej návšteve mesta v apríli.
Alisa, ktorá bude mať na jar budúceho roka štyri roky, chodí do škôlky neďaleko hostela. Faig a Olga chodia na hodiny španielčiny. „Španielčina sa ukázala ako ťažká a stále je pre nás ťažká,“ hovorí Budagov, ktorý hovorí po rusky, ukrajinsky a azerbajdžansky, ako aj po francúzsky a turecky. "Máme však záujem o španielčinu a túžbu naučiť sa ju z úcty k Španielsku, ktoré nás chráni a našim novým španielskym priateľom." Španielsko doteraz hostilo viac ako 155 000 Ukrajincov. „Pohostinnosť, tolerancia a láskavosť, ktorú nám tu ľudia preukázali, sa dotkla hĺbok našich duší,“ hovorí Budagov. "Sme radi, že sme tu, a môžeme byť len hrdí na to, že časť našich životov trávime v Španielsku." Desať mesiacov po ruskej invázii sa stále snaží vyrovnať s tým, čo sa stalo s jeho krajinou a rodinou. „Kresťania zabíjajú kresťanov, ortodoxní ľudia zabíjajú pravoslávnych ľudí a bratia zabíjajú bratov,“ hovorí. "A toto všetko sa deje v geografickom strede Európy."
Portugalsko
Alina Levchenková pricestovala do Lisabonu s matkou Valentinou, sestrou Katerynou a synovcom Sevom začiatkom marca. Strávili niekoľko mesiacov zdieľaním izby, ktorú im ponúkla hostiteľská rodina. Keď si Levchenková našla prácu, presťahovali sa do nového bytu so svojou mamou, zatiaľ čo jej sestra a synovec do samostatného domu neďaleko. Sedemročný Seva je zapísaný do portugalskej školy. Jeho želaním je vrátiť sa na Ukrajinu. Levchenková hovorí, že doma sa stále obávajú o rodinu. "Máme toľko zmiešaných pocitov, je nám dobre, ale naši príbuzní a priatelia trpia... stále čítame správy každé ráno a každý večer, vieme, že niektoré dni nemajú elektrinu ani kúrenie."
Po mesiacoch čakania sa Katerinin manžel Yehor dostal do Lisabonu – zranenie mu znemožnilo vojenskú službu a umožnilo mu opustiť Ukrajinu. Pred jeho príletom si to Kateryna chcela nechať ako prekvapenie pre syna, pretože sa bála toho, keby Yehor nemohl nastúpiť do lietadla. Nakoniec sa šťastne stretli, Levchenkovej muž je stále na Ukrajine. Pre ich matku Valentinu bolo posledných pár mesiacov obzvlášť ťažkých. Nedávno sa zapojila do hodín portugalského jazyka, čo jej pomohlo nájsť si ukrajinských priateľov. „Počas leta bolo ťažké dostať ju z bytu. Cítila sa vystresovaná, povedala, že nemá zmysel vychádzať. Som šťastná, že teraz chce vidieť nové veci, je to dobré znamenie,“ hovorí Levchenková.
Ich obľúbené prechádzky sú v malom kopcovitom mestečku Sintra, severozápadne od Lisabonu, kde si radi dajú miestne pečivo a potulujú sa po historických pamiatkách. Levchenková s mamou pôjdu počas Vianoc do Ríma, kde sa na víkend stretnú prvýkrát po takmer roku s niekoľkokými členmi rodiny, ktorí sa usadili po celej Európe. „Sme radi, že máme túto príležitosť, nevieme, kedy sa všetci opäť uvidíme,“ hovorí.
Spojené kráľovstvo
Kateryna Chebizhaková pracuje ako telefonická tlmočníčka. Do Spojeného kráľovstva pricestovala v apríli so svojím sedemročným synom Koljom cez Poľsko a Nemecko. Vianoce sú pre ňu 7. januára, ale jej syn sa tento rok teší, že dostane darčeky o niečo skôr. „Na Ukrajine zvyčajne dostávame darčeky pod vianočný stromček na Nový rok, ale v Spojenom kráľovstve to funguje inak," povedala. Hovorí, že syn čaká na darčeky a je naozaj nadšený. „Keďže sú školské prázdniny, píše listy Santa Clausovi." Dvojica strávi deň s priateľmi v Enfielde v severnom Londýne, kde si budú vymieňať darčeky, pôjdu na prechádzku, budú sa venovať rôznym tvorivým aktivitám či hrať kartové hry.
Chebizhaková povedala, že jej rodičia zostali na Ukrajine: „Zvyčajne máme tradíciu, podľa ktorej moja mama vždy pripraví 12 jedál, ktoré symbolizujú 12 mesiacov v roku. Na Štedrý večer sme si niečo priali a išli spať, aby sa to splnilo.“ Jej sestra Anna odišla s deťmi do Grécka. „Moja mama a otec si na Vianoce spolu sadnú, pozrú si nejaké filmy a zavoláme si. Zvládajú to a darí sa im skvele, aj keď to nie je dobrá situácia." Chebizhaková povedala, že sníva o mieri na Ukrajine a dúfa, že sa vráti za Koljovým otcom, keďže mu veľmi chýba.
