SARAJEVO - Nezáleží na tom, ako dopadne ruská invázia na Ukrajinu. Cesta k spravodlivosti bude dlhá a bolestivá. Svoje o tom vedia preživší z občianskej vojny v Bosne a Hercegovine. Ukrajinci, ktorí už takmer dva mesiace trpia v dôsledku vpádu ruských vojsk, sa však môžu poučiť z ich skúsenosti.
Vojna v Bosne vypukla v roku 1992, keď vedúci moslimskí a chorvátski predstavitelia vyhlásili nezávislosť na rozpadavajúcej sa Juhoslávii bez ohľadu na nesúhlas Srbov. Konflikt, ktorý ukončili až v roku 1995 tzv. daytonské mierové dohody, si vyžiadal životy približne 100 000 ľudí. Vojnu sprevádzalo vzájomné vyháňanie a vraždenie civilistov znepriatelených strán, pričom najviac zločinov sa pripisuje bosnianskosrbským silám.
Preživší z vojny znovu rozprávali a prežívali svoje traumy v nádeji, že ich príbehy postavia pred spravodlivosť osoby zodpovedné za vojnové zločiny. Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) nakoniec odsúdil 83 vysoko postavených politických a vojenských činiteľov. Obvinení, súdení aj vo vlastných krajinách, boli spoločne potrestaní viac ako 700 rokmi väzenia.
Masaker v Srebrenici
Po identifikácii tiel a postavení vinníkov pred súd volala okrem iného organizácia Srebrenickej matky. "Popieranie masakrov, ktoré teraz Rusko očividne pácha na Ukrajine, sa mi zdá rovnaké ako popieranie genocídy v Srebrenici," povedala Munira Subašičová, jedna zo zakladateliek organizácie. "Ale ak budú preživší vytrvalí, pravda zvíťazí," dodáva.
"Pre mňa je to osobné. Stále pátram po ostatkoch svojho brata. Nemôžem sa cez to preniesť. Nemôžem sa sústrediť na niečo iné a nechať to tak," hovorí Edin Ramulić z mesta Prijedor v severozápadnej Bosne. V apríli 1992, keď ho spoločne s jeho mužskými príbuznými deportovali, mal 22 rokov. V meste bolo zabitých cez 3000 ľudí. Niektorí boli popravení v uliciach alebo priamo vo svojich domoch, ďalší v zajateckých táboroch. Väzni tam museli znášať fyzické násilie, mučenie, znásilňovanie. Ramuličov brat, strýko a štyria bratranci neprežili.
Nepomohli ani dôkazy
Objavenie zajateckých táborov v Prijedore v auguste 1992, podobne ako nedávne zverejnenie dôkazov o zabíjaní a mučení civilistov ruskými vojakmi v ukrajinskej Buči, obletelo celý svet. Svetoví vodcovia vtedy vyzvali, aby boli vinníci postavení pred spravodlivosť. Preživší ako Ramulić museli po vojne zmeniť celý svoj život, založiť podporné skupiny pre možných svedkov, zbierať informácie o nezvestných a pripomínať obete masakrov. "Strávil som mesiace svojho života v rôznych súdnych sieňach (ako svedok) a počúval som obhajobu, ako sa snaží zvrátiť dôkazy. Niekedy sa stane, že sú na slobodu kvôli nedostatku dôkazov prepustení ľudia, o ktorých viete, že sú vinní. Ale stojí za to bojovať," vraví.
"Poznali sme mená tých vrahov, zhromaždili sme ich a údaje poskytli prokuratúre. Navštívili sme každý masový hrob. Všetkým sme dýchali na krk a požadovali spravodlivosť. Ukrajinské matky budú musieť urobiť to isté," dodáva Subašičová.
"Preživší možných vojnových zločinov na Ukrajine musia pochopiť, že ich cesta k spravodlivosti bude dlhá a neistá, bude od nich vyžadovať mnoho obetí," odkázala ombudsmanka pre ľudské práva v Bosne Jasminka Džumhurová. Rada OSN pre ľudské práva ju v marci vymenovala za členku komisie, ktorá vyšetrí porušovanie ľudských práv zo strany ruských síl počas invázie na Ukrajinu.
