SOKOLOV - Rad ľudí plače, niektorí nehovoria vôbec nič a iní sa zase rozčuľujú, hovorí Alice Novotná (32) o reakciách príbuzných, keď im oznámia, že ich blízky zomrel na covid. Lekárka z preťaženej českej sokolovskej nemocnice má obzvlášť v posledných týždňoch veľa takýchto telefonátov. Patria k tomu najťažšiemu na jej práci. Aby ju množstvo rodinných tragédií, s ktorými sa stretáva, nezomlelo, snaží sa držať si aspoň trochu odstup. Nie vždy to ale ide.
"Máme veľa telefonátov denne, sme v podstate taká telefónna ústredňa," povedala v rozhovore pre ČTK lekárka, ktorá pracuje na covidovom internom oddelení. "Komunikácia s rodinou je jedna z najnáročnejších vecí. Je strašne ťažké im neustále hovoriť tie zlé správy, mať na telefóne plačúcich ľudí, ktorým už potom človek vlastne nemá čo povedať, ako ich utešiť."
Hovoriť s rodinami pritom považuje za zásadné, zvlášť v čase, keď príbuzní nemôžu pacientov v nemocnici navštevovať. "Snažím sa hovoriť veci na rovinu, nechodiť okolo horúcej kaše," vysvetľuje. "My už koľkokrát na začiatku vidíme, že to dopadne zle. Človek to spozná. Keď sú tí ľudia chorí a majú hrozne zlý röntgen, tak sa rodine už dopredu snažím hovoriť, že to môže zle dopadnúť, aby si do poslednej chvíle nemysleli, že je všetko dobré, a potom zrazu neboli prekvapení," opisuje.
Telefonáty aj uprostred noci
Na to, ako s príbuznými komunikovať, má podľa lekárky, ktorá v Sokolove pracuje niečo vyše roka, každý z doktorov svoj recept a štýl. Vďaka tomu sa od seba môžu učiť. "Zlé správy pred rokom som hovorila inak, než ich hovorím teraz, a určite sa inšpirujem u svojich kolegov, snažím sa od každého si vybrať to najlepšie," poznamenáva s tým, že je to umenie, ktoré nie každý dobre ovláda.
Keď dôjde na najhoršie, volajú doktori rodinám niekedy aj uprostred noci. "Keď cítime, že to veľmi prežívajú, sú na toho človeka napojení, že majú veľký záujem a sú z toho nešťastní a sami nám povedia, že chcú informácie hneď, tak samozrejme voláme hneď," hovorí.
Škála reakcií na telefonát, ktorý v týchto týždňoch až príliš často smeruje aj k príbuzným štyridsiatnikov alebo päťdesiatnikov, je široká. Zatiaľ čo veľká časť ľudí plače, niektorí sa rozčúlia a dávajú najavo presvedčenie, že lekári mali postupovať inak. Iní zase nezareagujú prakticky vôbec, ako sú zaskočení. "Pravdepodobne až potom, čo položia ten telefón, tak sa zosypú," myslí si Novotná.
Je ťažké nájsť ešte energiu
Sama sa zo začiatku snažila byť v takých telefonátoch extrémne citlivá a všetko s rodinami dlho preberala. Keď ale hovorov prudko narástlo, zmenila sa. "Keď je tých pacientov strašne veľa a ten príbeh je vlastne rovnaký, tak má človek tendenciu trošku otupieť a hovoriť to trochu strojovo a neempaticky," pripúšťa. Zároveň poznamenáva, že sa stále znovu objavujú príbehy pacientov, ktoré sa jej veľmi dotknú, obzvlášť, keď ide o niekoho mladého, po kom zostanú manželka a malé deti.
Celkovo už na matku dvoch detí začína doliehať to, aký dlhý boj s covidom je. V práci síce ešte energiu nájde, doma je to ale horšie. "Tam na mňa padne únava a nie som schopná poriadne sa venovať rodine podľa svojich predstáv," hovorí. V takých chvíľach sa musí veľmi premáhať. "Už to trvá hrozne dlho," dodáva s tým, že jedna z vecí, čo ju drží nad vodou, je skvelý kolektív v nemocnici.
