LISABON – Pred takmer 260 rokmi zrovnalo Lisabon so zemou jedno z najničivejších zemetrasení v histórii. Spoločne s následnou vlnou cunami a devastujúcimi požiarmi prakticky zrovnalo so zemou veľkú časť jedného z najbohatších a najvýstavnejších miest vtedajšej Európy, ktoré bolo metropolou portugalského zámorského impéria.
Podľa súčasných odborníkov dosiahlo lisabonské zemetrasenie najvyšší stupeň seizmickej intenzity s magnitúdou 8,5-9,0. Celkový počet obetí sa odhaduje na približne 60.000. K rozsiahlej prírodnej katastrofe, ktorá v zaznamenaných európskych dejinách nemala obdobu, došlo v nedeľu 1. novembra 1755 na dôležitý katolícky sviatok Všetkých svätých. Bol jasný slnečný deň a nič nenasvedčovalo tomu, že obyvateľov mesta čaká apokalypsa. Zem sa začala chvieť približne o pol desiatej ráno, keď sa väčšina obyvateľov Lisabonu zúčastňovala na bohoslužbách alebo pripravovala sviatočný obed.
Svedkovia uvádzali, že sa zem pod ich nohami najskôr prudko nadvihla a bolo počuť podzemné dunenie. Potom nasledovali viaceré mohutné údery seizmických vĺn, z ktorých najsilnejšie trvali približne 2,5-6 minút. Počiatočné otrasy zničili mnohé paláce, domy, kostoly a kláštory najmä v centre Lisabonu. Ďalšie zrovnali so zemou stavby, ktoré prvým otrasom odolali. Na trosky sa premenili celé štvrte mesta - hlavne tie, čo boli vybudované na náplavových vrstvách.
Podľa dostupných informácií bolo zničených alebo silne poškodených až 85 percent mestských budov. Prach stúpajúci z trosiek na niekoľko hodín zahalil aj slnko. Mnohí priami účastníci boli presvedčení, že nastal koniec sveta, padali na kolená a modlili sa. Katastrofa, ktorá v ten osudný deň postihla vtedy zhruba 200-tisícový Lisabon, sa však ešte neskončila. Mnohí obyvatelia, vydesení ničivými otrasmi, sa uchýlili do otvorených lokalít v okolí rieky Tejo alebo sa pokúšali uniknúť z mesta na lodiach a člnoch.
Približne polhodinu po zemetrasení však na mesto udrela zhruba šesťmetrová vlna cunami, ktorá sa vysokou rýchlosťou rútila po rieke Tejo od neďalekého Atlantického oceánu. Nasledovalo ešte niekoľko ďalších prívalových vĺn, z ktorých najväčšia bola údajne vysoká až 12 metrov. Vodný živel zaplavil a poškodil nábrežné oblasti až do vzdialenosti 500-1000 m od pôvodného riečneho koryta.
Ďalšou ranou pre mesto bola rozsiahla vlna požiarov, ktoré s obrovskou intenzitou vyčíňali v meste ešte päť dní a dokonali to, čo nestihli zničiť otrasy a cunami. Oheň sa rýchlo rozšíril z prevrátených sviečok v kostoloch a z poškodených domácich ohnísk a pecí. Pri jednom z požiarov ľahol popolom aj palác portugalského kráľa, v ktorom zhorela vzácna obrovská knižnica. Samotný kráľ Jozef I. sa zrejme zachránil len vďaka tomu, že sa v čase zemetrasenia nachádzal mimo Lisabonu.
Ďalšie utrpenie ťažko skúšaným Lisabončanom spôsobili bandy lupičov, ktoré začali rabovať poškodené domy, paláce a kostoly a okrádať mŕtvych i zranených. Podľa dobových prameňov sa do Lisabonu začali okamžite sústreďovať kriminálne živly z iných oblastí Portugalska, ale aj zo susedného Španielska. Ich vyčíňanie ukončil až vtedajší prvý minister portugalského kráľa, energický markíz Pombal. Ten nechal lupičov bez milosti popravovať na početných šibeniciach, ktoré nechal postaviť okolo mesta.
Markíz Pombal sa energicky zhostil aj záchranných a odpratávacích prác a do mesta za týmto účelom povolal vojsko. Tisícky mŕtvych dal rýchlo pochovať do spoločných hrobov, aby zabránil hroziacemu vypuknutiu epidémií.
Nezmerná skaza mesta paradoxne poskytla markízovi Pombalovi príležitosť k tomu, aby prebudoval historický Lisabon na novú metropolu v duchu dobových predstáv osvietencov. Nový Lisabon dal postaviť na dokonalej pravouhlej sieti širokých ulíc, na ktorých vyrástli na vtedajšiu dobu moderné unifikované budovy. Zrejme ako prvé na svete mali tieto domy viaceré špeciálne ochranné prvky proti zemetraseniam. Zvyšky niektorých budov, poškodených alebo zničených v dôsledku zemetrasenia spred 260 rokov, stoja v Lisabone dodnes. Jednou z najznámejších sú ruiny kostola bývalého karmelitánskeho kláštora Convento do Carmo.
Zničenie Lisabonu vyvolalo vo vtedajšej Európe emotívne diskusie o tom, prečo takáto katastrofa postihla práve hlavné mesto portugalského impéria. Katolícka cirkev videla v zemetrasení Boží trest za previnenia hriešnych Lisabončanov. Odporcovia cirkvi to vyvracali s argumentom, že boli zničené skoro všetky kostoly a kláštory, v ktorých troskách zahynuli tisíce veriacich, ale miestne ulice s nevestincami zostali zväčša nepoškodené. Lisabonské zemetrasenie bolo prvou katastrofou tohto druhu, ktorá bola skúmaná prostriedkami rodiacej sa novodobej vedy, čo predznamenalo počiatky modernej seizmológie.
Udalosti z Lisabonu boli hlbokým šokom pre dobovú európsku verejnosť i pre intelektuálne kruhy. Teológovia aj filozofovia museli prehodnocovať svoje dovtedajšie optimistické pohľady na postavenie človeka vo svete. Niektorí autori tvrdia, že zemetrasenie z roku 1755 malo hlboký dopad na európske myslenie a kultúru, porovnateľný s nacistickým holokaustom židovského obyvateľstva. Epicentrum otrasov vzniklo v Atlantickom oceáne na rozhraní tzv. eurázijskej a africkej tektonickej dosky, približne 200 kilometrov západo-juhozápadne od Mysu svätého Vincenta na juhozápadnom výbežku Portugalska.
Okrem samotného Lisabonu a jeho okolia boli zemetrasením postihnuté aj vzdialenejšie oblasti Portugalska, kde bolo celkovo spustošených až okolo 140 miesta a obcí. Veľké obete a škody boli hlásené aj zo severoafrického Maroka, kde mohlo podľa odhadov zahynúť až 10.000 ľudí. Prívalové vlny vyvolané lisabonským zemetrasením spôsobili škody aj na Azorských ostrovoch a Madeire, v pobrežných oblastiach Španielska, Francúzska, Holandska Anglicka, Írska a v Škandinávii. Menšie cunami dorazilo aj do Karibiku a na pobrežie Brazílie a dopady seizmických vĺn zaznamenali aj na vodných plochách a prameňoch v oblasti strednej Európy.
Vedci dodnes jednoznačne nestanovili, čo presne bolo geologickou príčinou lisabonského zemetrasenia. Preto nevedia, či a kedy sa podobná katastrofa v oblasti môže opakovať.
