WASHINGTON - Väčšina obyvateľov Spojených štátov si myslí, že ich krajina by sa mala podieľať na obrane Južnej Kórey v prípade útoku zo strany znepriateleného Severu. Vyplýva to z prieskumu organizácie Gallup medzi Američanmi, ktorého výsledky zverejnili vo štvrtok.
S vojenskou pomocou súhlasí 55 percent opýtaných, zatiaľ čo ďalších 34 percent je proti a zvyšní sa k záležitosti nevedeli vyjadriť. Americká verejnosť je pritom podľa prieskumu rozdelená v otázke, či je severokórejský útok možné očakávať v priebehu nasledujúcich šiestich mesiacov.
Spojené štáty a Južná Kórea majú v oblasti obrany uzavretých viacero paktov. Najnovší pochádza z marca, keď sa úroveň napätia na Kórejskom polostrove v dôsledku provokácií a vojenských cvičení mimoriadne zvýšila. Zatiaľ čo predošlé dohody sa týkajú podpory zo strany USA v prípade plnohodnotného konfliktu, najnovšia hovorí o reakcii na udalosti menšieho rozsahu, ako je napríklad narušenie štátnej hranice. Soul tak môže s podporou rátať pri akejkoľvek odvete, pričom tiež bude môcť požadovať posilnenie amerického kontingentu v krajine, ak to bude považovať za potrebné.
Na území Južnej Kórey sa momentálne nachádza takmer 30-tisíc amerických vojakov, ktorých počet môžu v prípade potreby rozšíriť posily z amerických základní v Japonsku. Ako príklady "provokácií" spojenci uvádzajú narušenie námornej hranice, ostreľovanie pohraničných ostrovov alebo prienik nízko letiacej stíhačky na juhokórejské územie.
Sever po najnovšom sprísnení sankcií zo strany OSN vypovedal dohody o neútočení a pohrozil opätovným vypuknutím Kórejskej vojny, ktorú v roku 1953 ukončilo iba prímerie. Korene dlhoročnej krízy v Kórei však siahajú do roku 1945, keď predstavitelia Sovietskeho zväzu, Spojených štátov a Británie v Jalte rozhodovali o budúcom usporiadaní sveta.
Lídri spojeneckých veľmocí sa ku koncu druhej svetovej vojny dohodli na dočasnej medzinárodnej správe vtedy ešte nerozdelenej krajiny, čo malo v budúcnosti zaručiť jej nezávislosť. Tá bola pre Kórejčanov dlho iba snom, keďže od roku 1910 trpeli pod koloniálnou nadvládou Japonska, ktoré vo vojne skončilo medzi porazenými.
Predstavitelia USA, Británie a Číny nezávislosť Kórey podporili ešte v roku 1943 na konferencii v Káhire, výsledky stretnutia v Jalte však predznamenali odlišný vývoj. Vtedajší sovietsky vodca Josif Stalin, prezident USA Franklin D. Roosevelt a britský premiér Winston Churchill sa okrem iného dohodli na vytvorení sektorov pod vojenskou správou Moskvy a Washingtonu, ktorých mocenský boj nakoniec viedol k trvalému rozdeleniu krajiny na dve časti.
Po kapitulácii Japonska v septembri 1945 vznikla v Soule nová kórejská vláda, mocnosti však začali vzápätí uplatňovať dohodnuté členenie a následne v Moskve uzavreli zmluvu, podľa ktorej mali územie počas nasledujúcich piatich rokov kontrolovať Sovietsky zväz, Spojené štáty, Británia a Čína. Dokument rátal taktiež s vytvorením dočasného kórejského vedenia dosadeného sovietsko-americkou komisiou, čo sa vzhľadom na rozdielne predstavy mocností nikdy nestalo.
Na severe pod vplyvom Sovietov začal pôsobiť ľudový výbor pod vedením komunistu Kima Il-sunga, neskoršieho zakladateľa Kórejskej ľudovodemokratickej republiky. V južnej časti Američania dosadili radu na čele s niekdajším exilovým vodcom Im Sung-manom.
Po definitívnom stroskotaní sovietsko-amerických rokovaní OSN v roku 1947 prijala rezolúciu hovoriacu o uskutočnení slobodných volieb a odsune všetkých zahraničných vojsk. Voľby na juhu krajiny v nasledujúcom roku vyhral odporca komunizmu I Sung-man, ktorý sa nechal vymenovať za prvého prezidenta Kórejskej republiky. Sever o niekoľko mesiacov neskôr zareagoval vyhlásením Kórejskej ľudovodemokratickej republiky pod vedením prezidenta Kima Il-sunga.
Obe republiky si pritom nárokovali územie celej krajiny, čo v roku 1950 vyústilo do vzájomnej vojny. Tá sa začala severokórejskou inváziou a počas nasledujúcich troch rokov si vyžiadala takmer tri milióny ľudských životov. Konflikt formálne trvá dodnes, keďže Pchjongjang so Soulom namiesto mierovej zmluvy uzavrel iba prímerie.
