OXFORD/BRATISLAVA - Skupina roľníkov oddychujúca po práci je typickým obrazom z čias komunizmu, ktorý sme mohli vídať nielen na titulných stránkach novín, ale doteraz majú podobné zábery uložené naši rodičia, či prarodičia vo svojich fotoalbumoch. Táto konkrétna snímka však už pri prvom pohľade v sebe obnáša niečo znepokojujúce a zároveň nepatričné k zemepisnej polohe, kde bola urobená. Odkiaľ teda pochádza a kto sú ľudia na nej?
Pozeráme sa na Poľsko po druhej svetovej vojne. Roľníci z fotografie stoja na vrchole popola 800-tisíc Židov zabitých vo vyhladzovacom tábore Treblinka v období medzi júlom 1942 a októbrom 1943. Muži, ženy aj deti sa prehrabávajú pozostatkami obetí holokaustu v nádeji, že nájdu zlato a drahé kamene, ktoré ich nacistickí kati prehliadli.
Nevinne vyzerajúci obraz poskytuje výpoveď o dvoch ústredných javoch holokaustu: hromadnom vraždení a sprievodnom drancovaní. Spisovateľka Rachela Auerbachová, ktorá navštívila Treblinku koncom roka 1945, ako súčasť oficiálnej delegácie organizovanej Hlavnou komisiou pre vyšetrovanie hitlerovských zločinov, nazvala jednu z kapitol svojej knihy 'Poľské Colorado alebo O zlatej horúčke v Treblinke'. "Kopú, hľadajú, vyťahujú kosti a časti tiel. Možno sa dá stále niečo nájsť," píše, "možno zlatý zub."
Svedectvo z Belžecu rozpráva podobný príbeh. Belžec bol prvý tábor smrti rozobraný v polovici roka 1943 Nemcami, ktorí sa snažili masové hroby zamaskovať úpravou terénu, vysadením trávy a stromov. Keď sa k nim doniesli správy o tom, čo poľskí obyvatelia robia, odohnali ich a na miesto postavili stráže, aby sa ubezpečili, že sa nenájde žiadny dôkaz ich vraždenia. Akonáhle však utiekli pred blížiacou sa Červenou armádou, miestni sa vrátili.
"Podľa informácií tamojšej polície," uvádza sa v protokole komisie z 10. októbra 1945, "oblasť tábora je prekopávaná miestnymi, ktorí hľadajú zlato a drahé kamene po zavraždených Židoch. Všade sa nachádzajú roztrúsené ľudské kosti, lebky, stavce, rebrá, stehenné kosti, čeľuste, vlasy žien, často s vrkôčikmi, dokonca aj hnijúce časti tiel, ako sú ruky alebo dolné končatiny malých detí." Po úteku Nemcov sa polícia snažila vykopávkam zabrániť, avšak márne. Kým jednu skupinu poslala preč, prišla ďalšia.
Tábory smrti sa tak stali predmetom výnosného obchodu a morbídneho podnikania. Niektorí si dokonca najali malé čaty, ktoré kopali pre nich. Jedným z nich bol aj muž známy ako "bankár Belžecu", ktorý v meste vlastnil továreň na tehly a robil si nárok na oblasti, kde boli predtým latríny. Išlo o najlepšie nálezisko pravdepodobne preto, že zúfalí Židia, ktorí v poslednej chvíli zistili, čo ich čaká, do nich odhodili svoje cennosti. Po tom, čo Červená armáda oslobodila oblasť blízko Sobiboru, sovietski vojaci našli v táborových latrínach veľké množstvo náramkových hodiniek. Latríny v Belžecu však obsahovali aj malé kostry, s najväčšou pravdepodobnosťou židovských detí, ktoré tam utopili stráže.
Rachela Auerbachová však o Poľskom Colorade nepíše len z dôvodu toho, čo sa tam dialo po vojne, ale hlavne počas vojny. Dediny pri táboroch výrazne prosperovali v dôsledku obchodu so strážami, ktorý podľa jedného pozorovateľa spôsobil "materiálnu a ekonomickú revolúciu" v tejto oblasti. Za ulúpené peniaze a cennosti, ktoré si so sebou obete zobrali na svoju poslednú cestu v nádeji, že by mohli prežiť, si hliadky u miestnych kupovali alkohol a jedlo, čo prinieslo do tej doby nebývalý prílev kapitálu. Tak ako na Divokom Západe v čase zlatej horúčky aj tu sa rozmohla prostitúcia a za vidinou zárobku sa sem sťahovali ľahké ženy dokonca až z Varšavy.
Obyvatelia Treblinky a jej okolia ale neťažili výhradne iba z mŕtvych. Obchodná činnosť sa zameriavala aj na vlaky so Židmi, ktoré zastavovali v stanici. Obrovské 60-vozňové monštrá boli preplnené odsúdenými na smrť, ktorých pre obmedzenú kapacitu plynových komôr nemohli zlikvidovať hneď. Poliaci, ktorí podplatili stráže, tak hodiny čakania využili na predaj potravín a vody, kedy boli vyčerpaní a smädní väzni ochotní za šálku zaplatiť aj 100 zlotých.
Polia smrti v Sobibore, Belžecu a Treblinke zostávali poľskými orgánmi prehliadané po celé desaťročia. Neboli urobené ani žiadne opatrenia na ochranu masových hrobov pred sústavným znesväcovaním. Podľa súčasnej historičky Treblinky Martyny Rusiniakovej začalo prvé upratovanie bývalého tábora až na jar 1958. K označeniu za miesto masových vrážd pristúpili v polovici 60-tych rokov, aj to bez upresnenia o aké obete išlo.
(Preložené z knihy Golden Harvest: Events at the Periphery of the Holocaust (Oxford UP, Marec 2012). Autori: Jan Tomasz Gross a Irena Grudzinska Gross.)
