Desperado: Vždy som bol obľúbený

Kedy ste si začali zarábať na živobytie?

Hneď od svojich osemnástich. Zároveň som sa snažil chodiť aj do školy.

Čo všetko ste robili?

Najprv som predával šatníkové dvere v Tescu. Bol som však šokovaný, že som nebol vyplatený, ako mi bolo sľúbené. Na základe toho som bol sklamaný a odišiel som. Potom som robil predavača v jednom obchode s koženými vecami a doplnkami. Nabral som tam komunikáciu takú, akú mám. Zistil som, že práca s ľuďmi ma baví. Neskôr som chcel byť psychológom, aj som začal študovať, no školu som nedokončil. Mal som chuť skôr rýchlo prísť k titulu... Potom som robil pomocného vychovávateľa v ústave prof. Karola Matulaya. Pomáhal som v integrovanej škôlke s autistickými detičkami a neskôr aj s mentálne retardovanými. Podľa nového zákona som tam už ale bez vysokoškolského vzdelania robiť nemohol. Neskôr som pracoval na Kramároch na urológii i neurochirurgii ako sanitár. Tá práca sa mi tiež veľmi páčila, snažil som sa rozveseliť chorých. Robil som viac-menej na operačke, pomáhal som pri operáciách s vecami, ktoré lekári potrebovali.

Kedy sa začala vaša kariéra v McDonalde?

Hneď potom. Bol som tam prijatý ako hostes a túto prácu som naozaj vykonával celým srdcom i telom. Robil som deťom párty, mal som pod sebou nejakých ľudí, ktorých som viedol. Neskôr som bol aj prekvapený, že ma prepustili, hoci boli so mnou všetci spokojní, veď som bol najlepší predavač. Prepustili ma, neviem doteraz za čo, ale už som dostal aj takú informáciu, že to bolo preto, lebo som robil striptíz.

V McDonalde?

Nie. Moderoval som jedno MDŽ a najskôr mi bolo povedané, že pôjdu dvaja striptéri, nakoniec ale išiel len jeden na dve pesničky. Dámam však bolo povedané, že budú dva striptízy. Takže ten druhý som improvizoval, vyzliekol som sa, ale iba do pol pása. Ja som len chcel, aby bola psina. No a z McDonaldu ma vyhodili. Dozvedel som sa tiež, že vraj som kradol z kasy. Keď mi to dokážu, tak poviem áno, ale nepamätám si, že by som kradol. Neskôr mi bolo povedané, že som vykradol trezor, čo tiež nie je pravda. Medzitým, ako som pracoval v McDonalde, tak som robil aj vo vedľajšom Vienna Cafe. Dostal som ponuku viesť túto reštauráciu, ale nakoniec som zistil, že oni sami nevedia, čo chcú.

Takže ste sa nedohodli?

Nie. Neskôr som pracoval ako uvádzač v Roland Cafe. Pán majiteľ ma ale nevyplatil tak, ako sľúbil, tak som odišiel. Ja si nenechám len tak brnkať po nose, ja sa viem predať. Navyše si myslím, že som tam odvádzal dobrú prácu tak, ako v zatiaľ poslednom zamestnaní u pána Hudcoviča v Altstadte. Robil som, čo som mal robiť a myslím, že jeho tržby sa zvýšili. Tam ale takisto vznikli problémy, lebo všetci mi závideli, že som zarábal oveľa viac ako oni.

Vraj ste pracovali aj v Taliansku.

To bolo v dobe, keď mi zomrel otec. Pracoval som tam pol roka v jednej komunite, ktorá sa zaoberala drogovo závislou mládežou. Ale robil som aj animátora na Kanárskych ostrovoch, v Grécku, Taliansku a Chorvátsku.

Čo teraz?

Stále neviem. Dohodli sme sa s pánom Hudcovičom, že idem do VyVolených. Včera som od neho dostal ponuku, ale ešte neviem, o čo ide. Rád by som pracoval skôr ako moderátor, i keď možno nebudem na Slovensku obľúbený.

Neobávate sa, že si už na Slovensku prácu nenájdete, lebo vám nikto nebude veriť?

Ak si tu nenájdem prácu, tak odídem do zahraničia. Mám naozaj možnosť pracovať všelikde inde, keďže som nadobudol skúsenosti vo viacerých oblastiach a ovládam viacero jazykov.

Vo vile ste vystupovali ako mimoriadne veriaci človek. Kedy ste ,,objavili" Boha?

Ako osemnásťročný som bol pozvaný do jednej spoločnosti kresťanov zo Švédska. Zastavili sa v Bratislave, mali poslanie evanjelizovať aj u nás. Dostal som sa tam veľmi krásnym spôsobom, pozvala ma tam suseda. Povedali, že tí, ktorí chcú prijať Krista a oslobodiť sa od hriechu, aby prišli dopredu. Vystúpil som, ani sa ma ten pán nedotkol a naozaj som v duchu padol a pocítil som, že všetka ťažoba zo mňa spadla. Tam som zistil, čo je to byť slobodný človek a kde pramení naozajstná láska, keď vás niekto miluje takého, aký ste.

Prečo si vás otec hneď po narodení nezobral do Talianska?

Keď som sa mal narodiť, tak končil u nás vysokú školu a musel odísť. Mal problémy v rodine aj s podsvetím v Taliansku.

Odpustili ste mu, že vás tu takto nechal?

Odpustil a ani som mu to nikdy nezazlieval. Vždy som ho bral skôr ako kamaráta, hovoril po slovensky, takže komunikovať sme vedeli, ale postupne som sa naučil aj po taliansky.

Ako vnímate všetky tie informácie o vašej biologickej matke a otcovi, o ktorých tvrdíte, že sú pre vás novinkou?

Neverím im. Ten pán ,,otec", keď som aj uňho bol, mi vždy do očí povedal: ,,Ty nie si môj syn." Tak som to prijal. To isté mi vždy hovorila pani Páleničková. Som až v šoku, že si dovolila prísť do vily.

Ale akú má logiku, že žena, ktorá nie je vašou matkou, sa nechá nahovoriť, aby takúto úlohu hrala?

Mne to bolo povedané tak, že tá pani chcela silou-mocou prísť za mnou do vily. Neviem si to vysvetliť, či chcela byť zaujímavá, alebo známa.

Komu vo svojom živote za čo najviac vďačíte?

Je to pán Antonio De Ricco, môj otec. Veľmi mi pomohol. Ale veľmi vďačný som aj Erikovi Kovalčíkovi, môjmu najlepšiemu kamarátovi. Je to človek, ktorého strašne milujem, myslím srdcom. Je to môj priateľ s veľkým P.

Nemyslíte, že vypadnúť ako prvý bolo vlastne vaším šťastím, lebo obyvatelia vily by vás časom roztrhali v zuboch?

To si nemyslím. Ale naozaj bolo šťastím, že som vypadol, lebo budem môcť ako prvý všetko vysvetliť a môžem ďalej riešiť moju životnú situáciu, či už pôjdem do Talianska, alebo niekde inde. Vyšlo z mojich úst aj to, že keby to naozaj bolo také zlé, že by ma ľudia napádali, tak radšej spácham samovraždu. Načo žiť, keď ma ľudia nechcú?

Ako veriaci človek by ste mali vedieť, že samovražda je veľkým hriechom.

To viem, a preto hovorím, že skôr odídem zo Slovenska. Ale už aj tá samovražda mi napadla, lebo budem modrý stále v nemocnici, keď ma budú biť? Načo?

Myslíte, že hrozí bitka aj vo vile?

Bojím sa toho, lebo si myslím, že Šakal je chorý. Jeho psychika je veľmi slabá.

Kto to podľa vás dotiahne najďalej?

Kiko, Rocky a Linda.

O ktorých ľuďoch z vily si trúfate povedať, že ste ich spoznali?

O Luisovi s Riškom - takíto by muži mali byť: citliví, pozorní voči okoliu, ale aj chlapi, ktorí si vedia povedať. Mimoriadne vyrovnaná žena je Ľudmila - je súca aj na vydaj, vie sa postarať, navariť, ožehliť. Ostatných som veľmi nespoznal, myslím, že väčšina hrá hru s Tonym.

Čo vás táto súťaž naučila?

Od Rockyho som sa naučil jednu vec: že keď niekto na mňa útočí, tak sa ho spýtam, aké by mal on riešenie, aby nedošlo k hádke. Alebo tiež radšej byť ticho, nevšímať si toho človeka a týmto ho odzbrojiť.

Koľko vlastne máte detí? Verejnosť z rôznych strán počula o jednom, dvoch, prípadne žiadnom...

Deti nemám.

Vaša údajná mama vás posielala liečiť sa. Nerozmýšľate, že už len pre problém začleniť sa do partie by ste mali vyhľadať nejakého psychológa?

Ja som mal doteraz v živote pocit, že som bol obľúbený. Ale ak by som nadobudol pocit, že kdesi vo mne je chyba, tak by som veľmi rád k psychológovi išiel.