BRATISLAVA – Lustračný zákon, ktorého cieľom bolo odstaviť niekdajších funkcionárov komunistickej strany a tiež príslušníkov a spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti (ŠtB) z verejných funkcií, bol podľa predsedu vtedajšej Slovenskej národnej rady (SNR) Františka Mikloška „šitý“ horúcou ihlou.
Ako uviedol, ukázalo sa to pri Alexandrovi Dubčekovi, ktorý bol v tom období ústredným tajomníkom Komunistickej strany Československa (KSČ), symbolom pražskej jari a v čase prijímania lustračného zákona predsedom Federálneho zhromaždenia.
Donútiť vzdať sa poslaneckého mandátu Dubčeka, rovnako ako ktoréhokoľvek iného poslanca parlamentu, nebolo podľa Mikloška možné, dalo sa ho však politicky dehonestovať, čo malo mravné a politické dôsledky. Lustračný zákon schválilo Federálne zhromaždenie ČSFR pred 28 rokmi, dva roky po páde totalitnej moci v krajine. Podľa hovorcu Ústavu pamäti národa (ÚPN) Jerguša Sivoša mal chrániť novovznikajúci demokratický režim. Politologička z Katedry politológie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Renáta Dulinová Bzdilová pripomína, že v žiadnom inom štáte východnej Európy podobný zákon nebol prijatý.
Mikloško zdôraznil, že po rozpade ČSFR prevzala Slovenská republika všetky zákony ČSFR, a teda aj platnosť lustračného zákona, ale vláda SR nevymenovala orgán, ktorý mal na Slovensku vydávať lustračné osvedčenia, čím tento zákon fakticky prestal na Slovensku existovať. „Lustračný zákon a zoznamy prípadných spolupracovníkov ŠtB zostanú navždy traumou krajín postkomunistickej Európy, a teda aj Slovenska. Ich morálnu váhu i dopad si musí v pokore, sebaúcte i sebavedomí vyriešiť každý dotknutý občan už len sám pred sebou,“ konštatoval Mikloško.
Podľa ÚPN bolo cieľom lustračného zákona chraniť novovznikajúci režim
Podľa hovorcu Ústavu pamäti národa (ÚPN) Jerguša Sivoša bolo cieľom lustračného zákona chrániť novovznikajúci demokratický režim. Ako uviedol, „opodstatnenosť takej právnej úpravy potvrdzuje rozkaz náčelníka kontrarozviedky ŠtB Karla Vykypěla z decembra 1989, podľa ktorého mali tajní spolupracovníci ŠtB prenikať do novovznikajúcich politických strán a do štátnych inštitúcií, aby mohli ovplyvňovať politické dianie v novom režime“.
Na určené verejné funkcie bolo nevyhnutné získať negatívne lustračné osvedčenie od ministerstva vnútra, teda potvrdenie, že daná osoba nebola príslušníkom alebo tajným spolupracovníkom ŠtB. „V praxi sa však stávalo, že negatívne lustračné osvedčenie dostali aj osoby registrované ako tajní spolupracovníci ŠtB. Bolo to spôsobené vtedajším nevhodným systémom overovania v databázach, ktorý ignoroval možné preklepy alebo chýbajúce interpunkčné znamienka v registračných protokoloch ŠtB alebo v ich prepisoch,“ vysvetlil Sivoš.
V Česku sa realizoval, na Slovensku bol prehliadaný
Politologička z Katedry politológie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Renáta Dulinová Bzdilová pripomína, že v žiadnom inom štáte východnej Európy podobný zákon nebol prijatý, no zatiaľ čo sa v Česku realizoval, na Slovensku bol prehliadaný. „Po takmer 30 rokoch už z môjho osobného pohľadu nie je reálny prínos tohto zákona, hoci neželané rezíduá predchádzajúceho režimu sa v našej spoločnosti nachádzajú dodnes. Musíme sa s nimi popasovať iným spôsobom. Našou prioritou musia byť aktuálne výzvy demokracie, ako sú klimatická kríza, zdravotníctvo, súdnictvo a školstvo,“ uzavrela Dulinová Bzdilová.
Lustračný zákon schválilo Federálne zhromaždenie ČSFR pred 28 rokmi, dva roky po páde totalitnej moci v krajine. Časť zákonodarcov však namietala jeho protiústavnosť a zákonom sa musel zaoberať aj vtedajší federálny Ústavný súd. Platnosť prijatého federálneho zákona bola obmedzená na päť rokov a na Slovensku po uplynutí tejto doby stratil svoju účinnosť. Česká republika ako druhý nástupnícky štát lustračný zákon na rozdiel od Slovenska uplatňuje dodnes. Novelizáciou z roku 1995 poslanci českého parlamentu predĺžili jeho účinnosť o ďalšie štyri roky a v roku 2000 obmedzenie jeho platnosti zrušili úplne.
Lustračný zákon spred 28 rokov sa na Slovensku prakticky nikdy neuplatňoval
Lustračný zákon, ktorý mal v bývalom Československu (ČSFR) obmedziť pôsobenie bývalých funkcionárov komunistickej strany a príslušníkov a spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti (ŠtB) v štátnej správe, armáde, justícii a ďalších verejných funkciách, schválilo Federálne zhromaždenie ČSFR pred 28 rokmi, dva roky po páde totalitnej moci v krajine. Poslanci zákon schválili 4. októbra 1991, časť zákonodarcov však namietala jeho protiústavnosť a zákonom sa musel zaoberať aj vtedajší federálny Ústavný súd.
Prijatú právnu normu kritizovala nielen časť českého a slovenského politického spektra, ale aj zahraničie. Výhrady voči nemu mala napríklad aj Rada Európy. Federálny ústavný súd v novembri 1992 konštatoval, že väčšina ustanovení lustračného zákona je v poriadku a zrušil len časť, ktorá sa vzťahovala na osoby evidované Štátnou bezpečnosťou v kategóriách dôverník a kandidát tajnej spolupráce. Do týchto kategórií sa podľa súdu mohli dostať aj ľudia bez svojho vedomia.
Platnosť prijatého federálneho zákona bola obmedzená na päť rokov a na Slovensku po uplynutí tejto doby stratil svoju účinnosť. Česká republika, ako druhý nástupnícky štát, lustračný zákon na rozdiel od Slovenska uplatňuje dodnes. Novelizáciou z roku 1995 poslanci českého parlamentu predĺžili jeho účinnosť o ďalšie štyri roky a v roku 2000 obmedzenie jeho platnosti zrušili úplne.
Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky vláda Vladimíra Mečiara (HZDS) v apríli 1993 dočasne zverila kompetencie bezpečnostného preverovania Slovenskej informačnej službe (SIS), čo v praxi znamenalo, že len ona mohla vydať lustračné osvedčenia.
„Na Slovensku neexistuje politická vôľa prijať lustračný zákon, a preto treba schváliť zákon o sprístupnení zväzkov Štátnej bezpečnosti občanom,“ konštatoval v roku 1999 pre bývalý federálny minister vnútra a vtedajší poslanec slovenského parlamentu za Slovenskú demokratickú koalíciu (SDK) Ján Langoš.
Do SIS boli presunuté zväzky ŠtB z archívnych fondov bývalého federálneho ministerstva vnútra a tieto dokumenty tajná služba spravovala až do vzniku Ústavu pamäti národa (ÚPN) v roku 2003. Prvým riaditeľom ÚPN sa stal práve jeho iniciátor Ján Langoš.
Zväzky bývalej Štátnej bezpečnosti v súčasnosti spravuje a sprístupňuje Ústav pamäti národa, ktorý dokumentuje činnosť bezpečnostných zložiek totalitných režimov z obdobia rokov 1939 – 1989. Zriaďovací zákon ale na ÚPN nedelegoval právomoci, aké mal pôvodný československý lustračný zákon, ktorý bol súčasťou slovenského právneho systému až do roku 1996. Ani počas jeho platnosti sa tento zákon na Slovensku de facto neuplatňoval a osoby evidované ako spolupracovníci komunistickej tajnej služby zastávali aj funkcie, ktoré im zákon neumožňoval vykonávať. Všetky pokusy o opätovné zavedenie lustračného zákona do slovenskej legislatívy boli neúspešné.
