BRATISLAVA – Prvé zasadania slovenskej a českej delegácie, z ktorých mala vzísť budúca podoba Česko-Slovenska, sa konali ešte pred prijatím Deklarácie o zvrchovanosti Slovenska. Podľa A. M. Húsku, boli veľmi únavné, napäté, plné vzájomnej nedôvery.
„Trvali niekedy aj šestnásť hodín. Neplatili dohody, že budeme spoločne informovať tlač, lebo každý chcel najmä seba ukázať v tom najlepšom svetle, a ak mal byť niekto na vine, vždy to musel byť ten z tej druhej delegácie,“ uviedol bývalý minister privatizácie a neskôr podpredseda SNR A. M. Húska, člen slovenskej delegácie, ktorá rokovala s českými predstaviteľmi najprv o podobe spoločného štátu a neskôr, po Deklarácii o zvrchovanosti, o jeho rozdelení.
Slovenskú pozíciu spred prijatia Deklarácie približuje takto: „My sme netvrdili, že chceme nový štát, ale že chceme vlastnú štátnosť. Bola v tom určitá diplomatická obštrukcia, lebo v slovenskej spoločnosti bolo dosť zahriaknutých a teda nerozhodnutých ľudí. Úsilie o emancipáciu bolo dokonca predstavované ako klérofašizmus, a to nielen predstaviteľmi Českej republiky, ale aj slovenskými čechoslovakistami. My sme hrali s menšími tromfami, lebo oni vystupovali s tým, že ak sa nedohodneme, oni sú oprávnení vyhlásiť zrušenie spoločnej republiky.“ A. M. Húska hovorí, že chceli byť serióznymi partnermi pri rokovaniach, preto vytvorili a predstavili českým partnerom tzv. cestovnú mapu.
Situácia v lete 1992 bola zložitá, Húska priznáva, že patril medzi jadro vyjednávačov, ktorým išlo o štátnu samostatnosť. „Ešte pred hlasovaním o Deklarácii o zvrchovanosti sme sa dohodli na postupnosti krokov: najprv prijmeme deklaráciu, potom ústavu a keď už prijmeme ústavu, bude už iná situácia, lebo už budeme rovnocenní partneri. Potom už budú len dve možnosti. Buď prijmú súštátie formou únie alebo konfederácie. Alebo... Neboli sme ochotní uznať federáciu ako prostriedok emancipácie rovnocenného národa.“
Všetko sa podľa Húsku zmenilo, keď prijal slovenský parlament Deklaráciu o zvrchovanosti a česká strana zareagovala tým, že prezident Václav Havel podal demisiu. „A bolo po cestovnej mape,“ povedal vyjednávač Húska. Najviac ho dosiaľ mrzí, že Vladimír Mečiar bol príliš mäkký pri vyjednávaní o rozdelení spoločného majetku, teda o tom, čo ktorej novej republike po rozdelení spoločného štátu zostane.
"Boli to zložité rozhovory. Centrum aj informácie boli v Prahe, a Praha sa už rok-dva chystala na rozdelenie štátu," konštatuje A.M.Húska a kladie si otázky, na ktoré je jediná odpoveď: "Kto už len poznal skutočný stav federálneho majetku, keď Slováci pri jeho správe neboli? Bol správny územný princíp delenia, teda každému ostane zo spoločného majetku to, čo bude na Silvestra 1992 na jeho území? Alebo použitie iného princípu (napr. územného) pri delení aktív a pomeru 2 : 1 pri delení pasív štátnej banky? A dalo sa zabrániť tomu, aby si Česi neprivlastnili vlajku Česko-Slovenska, aj keď v ústavnom zákone o delení majetku federácie odhlasovali princíp, že symboly spoločného štátu nikto z nástupcov nepoužije?" pokračuje Húska.
„Mne tak v rámci HZDS, ako aj v rámci slovenského politického tábora zazlievali, že sme priveľmi ustupovali a nemali sme to robiť aj za cenu, že sa Česi s nami nedohodnú. Ja som však hovoril, že za slobodu sa platí. Sloboda nikdy nie je zadarmo. Myslíte si, že neplatili Chorváti, Bosniaci, Macedónci a dokonca aj Srbi za svoju slobodu? Platili, a to aj krvou. Veď koľko ľudí umrelo v balkánskych vojnách? A my sme dosiahli, že sme rozdelili spoločný štát a založili demokratickú Slovenskú republiku bez jedinej kvapky.“
Pri príležitosti 23. výročia Deklarácie zvrchovanosti ukončil profesor A. M. Húska svoje úvahy takto: „To znamená, obabrali nás, ale za slobodu sa platí. A my sme zaplatili radšej hmotne ako slovenskou krvou.“
